Na pleciach niesla biľag „politicky nespoľahlivá“. Hovoríme o Gitke Zimanovej z neďalekej Lovče, dnes už 64-ročnej dôchodkyni. V boji za spravodlivosť nikdy neustala. V marci toho roku sa stala predsedníčkou Zväzu protikomunistického odboja v Žiari nad Hronom. Jej životný príbeh je príliš krutý, aby ostal bez povšimnutia.
„Štrnásteho januára 1952 zatkli mojich rodičov. Otca zobrali zo zamestnania (pracoval na Povereníctve vnútra v Bratislave) a pre mamičku prišli do bytu na Vazovovu ulicu,“ začína Gitka Zimanová, rodená Valentová, svoj príbeh okamihom, ktorý navždy zmenil jej život. „Keď sme zostali bez matky, pridelili nám jednu pracovníčku ŠtB, ktorá s nami, tromi deťmi, počkala na starého otca z Ladomera. Z bytu sme si zobrali iba školské potreby a najobľúbenejšie rozprávkové knihy, oblečenie len to, čo sme mali na sebe. Ako najstaršia som dávala pozor, aby nám z bytu nikto nič nezobral. Zamkýnala som skrine a keď sme odchádzali so starým otcom, stihla som zobrať ešte zlaté šperky. Vtedy som mala deväť rokov.“ Zo zariadeného dvojizbového bytu už viac nikdy nič nevidela. Dodnes má len to zlato. Za majetok, ktorý im skonfiškovali, nedostali nič, všetko zobral vtedajší štát.
Radšej ich zareže britvou
Všetci traja súrodenci zostali žiť v Ladomeri, kde sa o nich starala stará mama Augustína Danková. Vtedy mala 52 rokov. „Aj keď bola veľmi chorlavá, bola rada, že sa môže o nás starať a vychovávať nás,“ pokračuje Gitka. Dlho to však netrvalo. Deti chceli starej mame zobrať a dať ich do ústavu. Bránila sa ako sa dalo, až nakoniec 17. marca sudca Bohdan Ilko v Kremnici deti starej mame prisúdil a už ich nikto nemohol od nej zobrať. „Pamätám sa, že stará mama pred súdom vyhlásila, že ak nás zoberú do ústavu, tak nás všetkých troch britvou zareže a nakoniec aj seba,“ nedá sa zabudnúť na boj starej mamy o vlastné vnúčence. „Takto sme žili, stará mama a tri deti, pretože aj starého otca zavreli. Stará mama ho poslala do Bratislavy na úrad, kde sme patrili, aby pre nás, deti, zobral lístky na potraviny. Za milým starým otcom sa zatvorili dvere na Justičnom paláci a z väzenia sa vrátil až 20. júna 1959. Nikomu nič neurobil, nič nezobral, bol už dôchodca, bývalý železničiar.“
Otca obesili
Z Gitkinej rodiny boli vo väzení otec, matka, starý otec, aj ujo Imro, starej mamy brat. „Dôvodom zatknutia bolo napomáhanie k úteku za hranice krstnému otcovi Vojtechovi Dankovi (matkin najstarší brat). Štátny súd uznal otca za vinného a odsúdil ho na trest smrti. Z Ilavy ho previezli na Pankrác a nadránom 28. marca o 5,35 hodine mu kat zavesil povraz na hrdlo. Mamičku odsúdili na doživotie, potom na 25 rokov. Z väzenia však prišla v januári 1959. Uja Imra odsúdili na osem rokov.“ Keď čítame zažltnutý a trochu roztrhaný rozsudok, nikde niet zmienky o trestnom čine. Je tam uvedené napomáhanie k úteku za hranice, napomáhanie nepriateľom nášho zriadenia, rozvracanie ľudovodemokratického systému a, dobre čítate, príprava tretej svetovej vojny!
Mamička
„Mamička si odpykávala trest v Bratislave, Rimavskej Sobote, Pardubiciach a Želiezovciach,“ pokračuje Gitka. „Povolili nám niekoľko návštev, ktoré trvali dvadsať minút. Pamätám sa, že keď bola v Želiezovciach, nechceli mi pri návšteve povoliť balík a ja, ako 14-ročná, som išla rovno za náčelníkom, ktorý bol rodák zo Žiaru nad Hronom (kostolníkov syn). Poprosila som ho, aby mojej mamičke povolil balík. Boli v ňom potraviny, ktoré mamička mala rada – slanina, klobáska, vajíčka a ďalšie dobroty od starej mamy. Veď z rozprávania mamičky som vedela, že stravu mali biednu. Keď bola v Pardubiciach, chodila pracovať na pole, kde občas zjedla mrkvu. Keď to dozorcovia zbadali, mrkvu poliali hnojom... Aby sa politické väzenkyne udržali pri živote, jedli aj oči z údenáčov.“
Krstný otec
Po nežnej revolúcii sa prišiel na rodinu pozrieť krstný otec Vojtech Danko, pre ktorého trpela celá rodina. „Nedalo mi, musela som sa ho opýtať, prečo vlastne utiekol zo Slovenska,“ hovorí Gitka. „Povedal mi, že raz v hoteli vo Zvolena sa vyslovil (v 50-tych rokoch) proti nášmu zriadeniu. Tam ho údajne niekto počul a zažaloval. Mali ho zatvoriť, bál sa, že dostane viac rokov. Preto chcel odísť a požiadal môjho otca, aby mu pomohol k úteku. Ušiel 8. decembra 1951. Krstný otec po strednej škole absolvoval vojenskú akadémiu a bol dôstojníkom slovenskej armády. V zahraničí bol veliteľom slovenských strážnych oddielov pri americkej armáde v Nemecku.“ Vojtech Danko pracoval aj v USA, kde sa preškolil na technického odborníka. Po návrate do Nemecka vyštudoval technickú školu. Pred odchodom do penzie pracoval vo veľkej firme v Mníchove, posledné roky žil v Bad Wörishofene.
Nespoľahlivá rodina
Rodina za napomáhanie k úteku získala biľag nespoľahlivej. „Do nášho domu nám pridelili okrskára – žandára aj s rodinou,“ pokračuje Gitka v neuveriteľnom rozprávaní. „Stará mama sa musela vysťahovať z lepšieho bývania a my sme museli uvoľniť priestory na bývanie pracovníkovi bezpečnosti. Išlo o jednu izbu, kuchyňu a kúpeľňu. V nej mala stará mama už aj vaňu na kúpanie, nechcela sa jej vzdať. Musela ísť až na MNV v Ladomeri a požiadať, aby vaňu vypustili z exekučného pokračovania. Podarilo sa jej to.“ V dome sa vystriedali štyri rodiny okrskárov. „Boli to Zubákovci, Cimrovci, Bazalíkovci a Gašpírovci,“ pamätá si presne. „Teta Bazalíková a teta Cimrová nám, dievčatám, boli oporou. Naučili náš ručným prácam a keď sme niečo potrebovali, vždy nám pomohli.“
Stará mama
Stará mama bola veľmi rozumná obyčajná dedinská žena. V každej situácii si vedela pomôcť. Mala pole, hydinu, svine, kravu. Vždy sa postarala, aby deti mali čo jesť. „Keď už pre chorobu nevládala chovať kravu, tak ju predala a kúpila kozu. Chovala vždy dve svine. Jednu pre nás a za tú druhú dostala z poľnohospodárskeho a nákupného podniku obilie pre našu. Živila a obliekala nás z 310 korunových rodinných prídavkov.“ Gitka skončila osemročnú strednú školu v Žiari nad Hronom v roku 1956 a podala si žiadosť na 11-ročnú strednú školu v Žarnovici. Napriek tomu, že skúšky spravila, profesor Dodek jej povedal, že ju neprijali kvôli rodičom. „A tak namiesto do školy som išla pracovať do Slovenských bazaltových kameňolomov v Žiari. Vystriedala som tam rôzne funkcie a začala som aj diaľkovo študovať na strednej ekonomickej škole. Veľmi som chcela študovať denne, preto som sa obrátila na Povereníctvo školstva, odkiaľ mi oznámili, že nemám povolené štúdium, pretože obaja rodičia boli odsúdení za protištátnu činnosť.“
Gitkina mladosť
Keď Gitka pracovala v bazaltových kameňolomoch už ako 14-ročná, jedného dňa prišlo pre ňu ŠtB a odviezlo ju na výsluch. „Vedela som, že som nikomu nič neurobila, zatvoriť ma nemôžu. Keď som vstúpila do miestnosti, dali mi papier a diktovali mi vety z listu, ktorý som údajne ja napísala. List bol protištátny a bol písaný podobným písmom, akým bolo aj moje. Kto mi zobral písanku zo školy, aby mohol napodobňovať moje písmo?,“ pýta sa Gitka zbytočne aj po toľkých rokoch. „Nakoniec som ich presvedčila, že som to nepísala. Riaditeľovi školy povedali, že ak nám bude pomáhať, tak ho vyhodia zo školy. Boli aj také deti, ktoré za nami kričali: Tebe otca obesili. Alebo sa posmievali, že mám zatvorených rodičov.“
Gitka si už ako dieťa dopisovala s kanceláriou prezidenta republiky. V každom liste žiadala o odpustenie trestu otcovi i mamičke. „Otecka však popravili a mamičke odpustil sedem rokov Zápotocký. Keď sa vrátila z väzenia, nechceli ju nikde prijať do zamestnania. Nakoniec si vybavila miesto na ČSAD ako sprievodkyňa. Bola rada, že tam pracuje, lebo dostala aj oblečenie. Museli sme začať „od ihly“ a zakladať si novú domácnosť. Mamička zo svojho platu zariadila dvojizbový byt v Žiari nad Hronom.“
Zakladateľka konfederácie
Gitkina matka sa stala zakladateľkou Konfederácie politických väzňov (teraz zväz protikomunistického odboja) v Žiari nad Hronom. „Dostávala mnoho listov od väzňov. Jeden pán z Čierneho Balogu jej písal o oteckovi, ako chcel žiť a nechcel, aby ho popravili. V cele na Pankráci si pichal do nohy hrdzavý klinec, aby mu ju amputovali, lebo bez jednej nohy ho nebudú môcť popraviť. Ale vtedy nič neplatilo!,“konštatuje.
Pátrala po hrobe
„Po nežnej revolúcii som pátrala, kde je otecko pochovaný, aby som mu na hrob po toľkých rokoch aspoň kytičku kvetov položila. Od vedúceho cintorína v Ďábliciach pri Prahe som sa dozvedela, že všetky údaje o pochovaných boli zničené a nič sa o tom nedozviem. Pekne si komunisti zahladzovali stopy. Cintorín, kde boli pochovaní politickí väzni bol vtedy neudržiavaný, hroby boli prepadnuté, bez mien, iba s číslami.“
Od deviateho roku bola Gitka celý život odstrkovaná. „Pociťovala som to aj v zamestnaní. Nedostala som taký plat, aký mi patril. Vždy zohrávalo úlohu to, že som bola „nespoľahlivá“. Za totality som smelo vystupovala a nebála som sa brániť, keď mi niekto ubližoval. Snažila som sa sama všetko vybaviť. Teraz som už na dôchodku a zisťujem, že sa nič nezmenilo. Nie sme právny štát! Majetky, čo som po matke zdedila, mi chcú zasa rodáci zadarmo zobrať a myslia si ešte, že je to konfiškát. Čudná doba nastala! Kedy vlastne bude spravodlivosť? Zdá sa mi, že tí, čo trpeli za totality, trpia aj teraz.,“ končí svoj životný príbeh otázkami Gitka Zimanová, rodená Valentová.
