zachránili svet. To si dalo za úlohu aj Detské centrum, pre ktoré pracujú na Slovensku viaceré rodiny. Jednou z nich sú Rambalovci.
Keď sme minulý týždeň v jeden pekný podvečer zaparkovali pred pekným domčekom „na Horňákoch“ v dedine, rozbehol sa k nám kŕdeľ detí z neďalekého detského ihriska. Určite nie preto, že by ich pritiahlo cudzie auto - ale preto, že z práce prichádzal 35-ročný Ľudovít Rambala. Otec dvoch detí je súčasne náhradným otcom ďalších dvoch ratolestí, no zrazu bol obklopený asi siedmimi deťmi, čakajúcimi, čo im priniesol z práce a ťahajúcimi ho hrať sa. V tom kŕdli sme nijako nevedeli rozoznať, ktoré deti sú vlastné, nevlastné či susedovie. „Nerobím medzi deťmi žiaden rozdiel. Pohladkám i pokričím na ktorékoľvek, nielen na svoje štyri,“ dozvedáme sa od Ľudovíta.
Na začiatku bol film
Ako sa nám napokon za výdatnej pomoci manželky Darie priznal, nápad vychovávať deti z detského domova v ňom skrsol už ako v malom dieťati. A hoci jeho rodičia vychovali šestoro detí, Ľudo ich celé roky „otravoval“ otázkou, prečo si nezoberú ešte aj nejaké deti z domova. „Mal som asi desať rokov, keď som bol na prázdninách u príbuzných. Jedného večera sa nevedeli dohodnúť, či v telke pozerať zahraničnú detektívku, alebo slovenský film. Keďže to bolo nerozhodné, mal som rozhodnúť ja. Vybral som si film Stôl pre štrnástich, kde Ivan Mistrík hral náhradného otca celého kŕdľa detí z detského domova. Možno práve tento film vo mne rozozvučal tú strunu, ktorá nikdy celkom nestíchla. Keď sme s Dariou začali spolu chodiť - ja som mal 21, ona 15 - rozprávali sme sa o tom, že raz si vezmeme k sebe dieťa z domova. Samozrejme, chceli sme aj vlastné, no vždy mi bolo ľúto, že tie drobce sa predsa nenarodili pre taký ťažký osud, ako je život v domove. Aj keď tam majú všetko materiálne, čo k životu treba, to podstatné predsa len chýba - láska, pocit, že nech sa v živote stane čokoľvek, niekto pri mne vždy stojí...“
Ak chceš, začni
Daria a Ľudo sa po viac ako štyroch rokoch chodenia zobrali a bolo treba myslieť na iné veci, o adopcii či osvojení sa už viac nerozprávali. Narodila sa im najstaršia dcérka Daria, začali stavať dom... Roboty bolo habadej. Keď bol pekný domček pod lesom takmer dohotovený, jedného dňa sa táto téma medzi nimi znova dostala „na pretras“. „Ak chceš, začni s tým,“ uzavrela rozhovor Daria, ktorej sa pol roka predtým narodilo druhé krásne dievčatko, malá Chiara. Onedlho nato sa Ľudovi dostal do rúk časopis, kde sa dočítal o Detskom centre, sprostredkúvajúcom náhradnú rodinnú výchovu deťom z detských domovov. Hoci vedel, že to nebude jednoduché, začal konať. „Bolo treba absolvovať stretnutia s psychológmi, s podobnými rodinami. Všetko to trvalo asi rok a pol. Doma nikto ani len netušil, na čom s Dariou „pracujeme“ - ani mama, ani súrodenci či kamaráti. Keď nám v Detskom domove v Banskej Bystrici prvýkrát ukázali Marcelku a porozprávali nám jej smutný príbeh, ani nám nenapadlo váhať. Boli by sme si ju vzali domov najradšej hneď. Bola tam taká sama, medzi samými chlapcami! Nijako som nevedel pochopiť, prečo sa to nedá. Nechceli sme nič, boli by sme pristali na akúkoľvek formu - adopciu, osvojenie, pestúnstvo. Nežiadali sme ani korunu, napokon, aj tak sme žiadne peniaze pol roka ani nevideli. Ale Marcelka bola taká zlatučká... No úrady sú úrady. Vďaka pomoci riaditeľa Detského centra Viktora Blahu sa nám to však zakrátko podarilo. Predtým sme sa však dozvedeli, že v detskom domove je aj chlapček v rovnakom veku a s podobným osudom,“ spomína Ľudo. „Keby som sa mala rozhodovať, ktoré dieťa si zobrať, hádam by mi puklo srdce,“ dodáva Daria. „Tak sme sa rozhodli, že si vezmeme aj Marcelku, aj Robka.“
Práce ako s trojčatami
Rambalovci to nemali jednoduché - kŕmiť, prebaľovať kúpať či uspávať tri deti v rovnakom veku – sotva dvojročné. Pre Dariu to bolo najťažšie obdobie, no s manželovou pomocou to zvládla. Teraz majú deti po 4 roky a je to ľahšie. „Sama som sa bála, či to dokážem, či predsa len nebudem medzi deťmi robiť rozdiely - tieto sú moje a tieto cudzie. No ukázalo sa, že manžel mal pravdu. Láska k deťom buď je vo vás, alebo nie je. Nie je väčšia či menšia, silnejšia ani slabšia - jednoducho je.“ Rambalovci nikdy netajili Marcelke ani Robkovi, že majú ešte iných rodičov. Marcelkina mama sa s dcérkou dokonca sem-tam aj stretne. „Doteraz žasnem, že nám v Detskom centre prejavili toľko dôvery, aby nám dali do rúk dva ľudské životy. Keď mi niekto prejaví takú nemerateľnú bezmedznú dôveru, snažím sa ju vrátiť. A to môžem len tak, že sa o Marcelku aj Robka postarám najlepšie, ako viem, teda rovnako, ako o vlastné deti. Niekto mi povie, že ukracujem o čosi vlastné deti. Ale to predsa vôbec nie je pravda! Práveže ich obohacujem, dokážu viac cítiť, podeliť sa o všetko s inými, pomáhať si. Daria aj Chiara berú Marcelku a Robka jednoducho ako súrodencov. Zatiaľ neboli nikdy žiadne problémy, všetko robíme spolu. Nehovorím, že to tak musí byť navždy, všetko je relatívne. Príde puberta, s ňou môžu prísť problémy, ale aj nemusia. Neprajníci možno povedia: Tak im treba, ja som to hovoril... Ale či v „normálnych“ rodinách problémy nie sú? Všetci sme len ľudia.“
Najťažšie sú klebety
Za najťažšie zo všetkého Ľudovít považuje pocit, keď sa dopočuje o reakciách ľudí na to, čo s manželkou urobili. Mnohí im mlčky držia palce, mnohí sú plní predsudkov a neveštia rodine nič dobré, aj keď do očí im to málokto povie. Ale dedina je malá, po čase sa tu človek dozvie o sebe aj to, čo ani netušil... Dokonca sa nájdu aj takí, ktorí hovoria, že deti si zobrali pre peniaze. Ako sme sa však presvedčili, to Rambalovci naozaj nepotrebujú: Daria sa vzorne stará o domácnosť, Ľudo dokázal horskú strminu pod lesom prerobiť na stavebný pozemok a na ňom postaviť domček ako z rozprávky. Až do neho si trúfol doviesť opatrované deti. V celom dome cítiť starostlivú ruku oboch rodičov. Niet hádam práce, ktorú by nezvládli: „Ale jasné, že je, absolútne sa nevyznám do áut,“ smeje sa Ľudo. No stavby, dotváranie interiéru, maľovanie obrazov, starostlivosť o celú džungľu kvetov a štyri deti – to všetko pokladá za „malinu“: „Všetko je dobré, kým sme zdraví a máme sa radi.“
Manželia Rambalovci sa dívajú do budúcnosti s optimizmom. „Načo si predstavovať zlé veci a robiť si život ťažším, než je?“, pýta sa Ľudo. A čo odkázať neprajníkom, ktorí si myslia, že na výchove detí rodina „ryžuje“? Len toľko: mzda mamičky je len o pár stovák vyššia, než minimálna a na deti zverené do výchovy mesačne dostávajú po 3200 Sk. Každý rodič si už dokáže zrátať, ako sa z toho dá ryžovať, najmä keď deťúrence podrastú. Ako však hovorí Ľudo Rambala: „Ak to v človeku je a chce pomôcť, spôsob si nájde. Detské centrum mu kedykoľvek podá pomocnú ruku. Nerád sa zviditeľňujem v médiách, ale ak článok o nás a našich štyroch deťoch pomôže v rozhodnutí čo len jedným náhradným rodičom, stál zato.“
