Agresívne mravenisko. Dav nakupujúcich ľudí, na trhoch v Poľsku.
Som tu prvý raz. Nie ako kupujúci, len tak. Nemám rád dav, ktorý hučiac a kričiac hľadá čo najlacnejšie „zbožie“ a pritom sa aj to najlacnejšie snaží získať za ešte menej. Najlepšie zadarmo, veď ak som dal veľa na cestu, prečo by som si nepomohol...
Tak je teda každodennou povinnosťou predávajúceho strážiť svoj stánok s umelými ružami, kvetmi na hroby, ľaliami, alebo s iným sortimentom... Ak chce, pravda, zarobiť.
A nielen kupujúci bývajú občas väčší, menší zlodejíčkovia. Funguje to tam aj naopak. A niekedy by človek aj stratil trpezlivosť.
Istá pani pri stánku s jedlými vecami.
„Dobre, zoberiem si tieto štyri balíky,“ povedala slovenská zákazníčka, vytiahnúc už niekoľkokrát použitú igelitku, s logom istého hypermarketu.
Štyri baličky keksov, sú štyri balíčky keksov.
Ale sú aj také predavačky, ktoré vidia dvojmo a na šošovky ani len nepomyslia.
Stál som bokom a pozoroval som, ako si pani niečo čmára na zdrap papiera a mrmle akési čísla ako zaklínadlo. Numerické hypnotizovanie zákazníka?
Nakoniec z nej, ako z registračnej pokladne, vypadla akási zaokrúhlená suma v poľskej mene. Ešte prirážka, aby sa dalo platiť v slovenských peniazoch.
Kupujúca zaplatila, ale skôr ako odišla:
„Daj mi ten lístok!,“ povedala, otrčiac ruku k predavačke. Uplynulo pol minúty. Veď nájsť nejaký trápny lístok nie je jednoduché. Ale musel sa nájsť.
Kupujúca si ho premerala a zistila, že na papieri kúpila a zaplatila o dva tovary viac.
Teta predavačka sa stala agresívnejšou, pokúšajúc sa svoju zákazníčku presvedčiť, že ona nikdy, nikoho neoklamala. Vyšla zo stánku na stračej nôžke, gestikulujúc, celá rozhorčená, že vraj ju celý deň všetci iba okrádajú.
Bolo síce iba desať hodín ráno a už musela byť poriadne v mínuse, podľa toho, aké scény predvádzala.
Majú to tí trhovníci poriadne ťažké! To musíme uznať. Zákazníčka iba poznamenala (bola zo skupiny inteligentnejších žien): „To nebolo od teba pekne!“
A čakala späť svojich stopäťdesiat slovenských korún...
