ár, ktorý spravidla priviedol osídlencov na dané miesto – založil obec a od zemepána dostal aj dedičné právo richtárstva pre svojich potomkov. Richtár mal veľké právomoci, ale aj povinnosti. Po prisťahovaní sa do osady, sa musel najmä v začiatkoch jej budovania starať aj o hmotné zabezpečenie osadníkov, rozdeľoval pozemky v osade, ale aj mimo nej. On sám mal právo vlastniť mlyn, pivovar, krčmu, pozemky v obci, polia, ale zamestnával aj pekára, mäsiara, obuvníka, kováča. V jednotlivých obciach Hauerlandu sú známe aj mená dedičných richtárov. Napríklad v roku 1342 získal dedičné richtárstvo v Kunešove Verner de Postka od kremnického pána Leopoldusa. Listiny o dedičnom richtárstve sa museli dôsledne chrániť najmä počas vojen a rôznych povstaní.
Podľa školského inšpektora Bornemiszu, v Kunešove stál ešte pred druhou svetovou vojnou 600-ročný dom dedičného richtára, v ktorom si veľmi dôsledne ochraňoval staré pergameny, žiaľ, ani tieto pravdepodobne neprežili prechod frontu počas druhej svetovej vojny a spolu s domom zhoreli. Z domu zostali len zo zeme trčiace kamenné zrúcaniny, ktoré sú na okraji dediny a dodnes pripomínajú lepšie časy dedičných richtárov.