erobí. Aby mal čo najdlhší deň, vstáva zavčasu. Nikdy nemal kamarátov, občas sa prikmotril k deťom, ale tie mu nerozumeli, a preto ho odstrkovali,“ vysvetľuje 90-ročná Mária Jombíková. Jej zošúverené ruky pripomínajú jesenné hrušky. Pozorná mama nimi už šesťdesiat rokov hladká svojho postihnutého syna.
Janko sa narodil 3. júla 1944. Spočiatku nič nenasvedčovalo tomu, že by mal zdravotné problémy. Bol bacuľatý, chutilo mu papkať a väčšinu dňa prespal. Keď mal osem mesiacov, zúril front. „Skrývali sme sa v pivnici. Nemali sme čo jesť, piť, bola nám zima. Tam ochorel. Vraj mu zmäkli kosti. Dlho nevedel chodiť, ani rozprávať. Starali sme sa o neho ako sme vedeli. Tušili sme, že nikdy nebude ako ostatné deti. Rozumček mu Pán Boh dal aj vzal. No som vďačná učiteľovi, že nám ho po tri zimy vzal do školy. Naučil sa písať aj počítať,“ povie Mária. Balzamom na dušu za tie roky úzkosti a starostlivosti je Jankov úsmev. Najväčším magnetom je pre neho neďaleký cintorín. Keď mamke donesie drevo, triesky, pomôže pozametať izbu, pohladí ubolené nohy, poberie sa na miesto posledného odpočinku. „Aj dnes tam bol, najmenej tri hodiny. Stál pri otcovom hrobe. Zomrel 4.júna. Vtedy som Janka po prvý raz počula tak veľmi plakať. Janko môj, vravím mu, neplač, veď apa bol chorý, dobre sa mu stalo. Máš mňa, ja sa o teba postarám. Veru, tú s kosou musím od nášho domu odháňať. Vnuk mi síce sľúbil, že sa o Janka postará, ale viem, že keby ho vytrhli odtiaľto, puklo by mu srdce od smútku. Nože, povedzte mu, nech vám napíše svoje meno. Uvidíte, aký bude hrdý, že to dokáže.“ Postihnutý muž vie nielen písať, ale pamätá si aj presné dátumy úmrtí ľudí aj tých, čo zomreli pred pol storočím. „Možno to bude preto, že väčšina informácií prichádza do rozumčeka očami. No a Janko na cintoríne trávi hodiny. Prečíta si dátum smrti a zapamätá si ho,“ hovorí jeho mama.
Na obec padá súmrak. Z komína sa ťahá úzky pásik dymu. Na samom kraji dediny, si líhajú do postele matka s milovaným synom. Čo i len raz 90-ročná starenka zastoná, Janko vyskočí z postele, podíde tichučko k mame a rečou, ktorú rozumie len ona, sa jej opýta, či ju nič nebolí. Noc, čo noc, deň za dňom, vracia syn „požičané“, tak ako v tej rozprávke „O troch grošoch...“.
