i sedem hodín večer. Asi za polhodinu začala suseda kričať, že nám horí dom. Vybehli sme okamžite hore k domu, no už sa nedalo nič robiť...“
Po uhasení požiaru našli hasiči na povale telo obhoreného muža. Patrilo Karolovmu synovi Sergejovi. Mal tridsaťtri rokov a bol nevidiaci. Popáleniny mal na viac ako deväťdesiatich percentách tela. Že je na povale, to jeho rodičia vôbec netušili. Krutú pravdu sa dozvedeli až od hasičov.
Tragédia sa odohrala v Žarnovici na Tehelnej ulici. Jej koniec obývajú Rómovia. Ich príbytky sa oficiálne označujú ako rodinné domy, viaceré sú však provizórne poplátané všeličím možným a pred krutými mrazmi ktovie ako neochránia. Dlhú zimu Červikovci prežili. Pod rodinnú tragédiu sa podpísal až na jej konci ničivý oheň.
Vchádzame do čerstvo vymaľovanej malej miestnosti, ktorá slúži ako kuchyňa i spálňa zároveň. Na sporáku bublocú vo veľkom hrnci údené rebierka. Pri malej vitrínke dominuje farebný televízor so satelitným príjmom programov. Zvyšok chatrného vybavenia tvoria už len dve postele. Pre skriňu na šatstvo tam niet miesta. „Preto som mala všetko na povale,“ vysvetľuje uplakaná gazdiná. „Nezostalo nám nič. Aha, chodím len v tomto,“ ukazuje na veľkú zásteru. Tvrdí, že mesto im sľúbilo nejaké veci na oblečenie z charity. Dodnes nič nedostali... Z malej taštičky vyberá starú, zažltnutú fotografiu. Nevidomými očami na nás hľadí usmiaty chlapec. „Mali sme ho najradšej,“ zadúša sa slzami ubolená matka. „Bol postihnutý, slepý, ale keď bol malý, dokázal chodiť aj do školy.“ Jedinú fotografiu zosnulého syna z ruky nepustí.
Sergej spával vo vedľajšej, rovnako malej miestnosti, spolu s mladším bratom. Čo robil v ten osudný večer na povale, jeho rodičia netušia. „Ja som si dala dve tabletky na upokojenie a zaspala som,“ hovorí matka. „Neprebrala som sa ani na oheň. Zachránila ma dcéra, tá má vytiahla von.“
„Nevieme, či fajčil alebo či dom niekto podpálil úmyselne,“ dodáva Karol. Presnú príčinu požiaru nepozná ani polícia. Vyšetrovateľ hasičov pripustil viaceré verzie: nevyhovujúce komínové teleso, skrat na elektrickom vedení, manipulácia nebohého s ohňom. Červikovcom povala zhorela takmer celá, obhorený mali aj interiér na prízemí. Na vlastné náklady si ho vymaľovali, mesto im v rámci verejno-prospešných prác pomohlo zamurovať múry povaly. „Poskytli nám aj rezivo na strechu, no plechy nám nechali tie isté,“ sťažuje sa gazdiná. „Sú obhorené a keď prší, zateká nám dovnútra. Mohli ich vymeniť,“ mieni. Ďalšej pomoci sa podľa jej slov už nedočkajú. „Aj za to, čo nám urobili, máme teraz zaplatiť dvanásťtisíc. Každý mesiac im dávame šesťsto korún, viac nemôžme. Zostali nám ešte štyri deti a prácu nemá ani jedno. Ja mám 60 rokov a dôchodok mi zamietli. Prečo, to neviem. Ako potom máme žiť?“
