V Štiavnici opäť ožívajú staré tradície

edci, odborníci a v druhej polovici 18. a prvej polovici 19. storočia sa stala v mnohých oblastiach vzorom nielen pre Európu, ale aj pre svet. Po rozpade školy v roku 1919 odišlo zo Štiavnice vysoké banícke a lesnícke školstvo a spolu s ním aj staré študentské tradície, ktoré sa dodnes udržujú v rôznych končinách Európy.
Jednou z nich je aj tzv. Valetantský sprievod, ktorý sme si mohli pred pár dňami spolu s gymnazistami a žiakmi lesníckej a baníckej školy opäť pripomenúť na Trojičnom námestí. Pýtate sa, kto boli valetanti? Boli to poslucháči posledných ročníkov, ktorí po tom, čo sa rozlúčili so svojou školou a s profesormi, vyšli do ulíc, aby sa rozlúčili aj s mestom Banská Štiavnica. Na čele valetantského sprievodu kráčal študentský richtár, ktorého si zvolili študenti. Študentský - neštudentský, takýto richtár mal veľké právomoci. Predstavte si len, že bez jeho zvolenia nemohli vtedajší policajti zakročiť proti nezbedným akademikom. Za richtárom šli ďalší veteráni, čím ďalej od čela, tým služobne mladší, čo sa navonok prejavovalo menším počtom stúh okolo klobúka. Za veteránmi nasledovala hudba, za ňou si vykračovali prvoročiaci, ktorí niesli kufre, šaty a ostatné predmety osobnej potreby odchádzajúcich valetantov. Prváci niesli na rysovacej doske valetantské hárky, na ktoré sa valetantom podpisovali ich priatelia. Ďalší v poradí bol veľavážený profesorský zbor, ženúci pred sebou úbohých študentov k záverečným skúškam. Sprievod uzatvárali baníci s rozžatými kahancami a lesníci s fakľami, ktorí spievali pesničku Starý študent už putuje svetom... a iné rozlúčkové piesne. V sprievode nechýbala Cigánka, štiavnický Náco, koza, somár, niekedy aj koč alebo alegorický voz. Na Trojičnom námestí už bola pripravená veľká vatra, do ktorej odchádzajúci študenti hádzali svoje zelené stužky, ale predovšetkým slávnostne pálili nepotrebné knihy, zošity, atď. Študentský richtár predniesol slávnostnú reč mestskému magistrátu, na ktorú reagoval starosta. Ten zaželal študentom šťastnú cestu a zábava pokračovala vo večerných hodinách ďalej.
V roku 1966 sa túto peknú tradíciu podarilo obnoviť strednej lesníckej škole, no príchod sovietskych vojsk ju znovu prerušil na dlhých 35 rokov. Minulý rok sa lesníci pod vedením profesora Štefana Petrikoviča opäť chytili iniciatívy. V máji po dlhom čase opäť ožilo štiavnické námestie a my sme sa na chvíľu ponorili do magickej atmosféry dávno zašlých čias. Tohtoročný sprievod nám len potvrdil, že zo strany študentov aj verejnosti je o tieto krásne zvyky záujem. Sme národom, ktorý má svoje tradície, je už len potrebné ich neustále pestovať. Banská Štiavnica si zaslúži, aby jej aj v tejto oblasti blyslo na lepšie časy. Kiežby sa naplnilo hlavné heslo banskoštiavnických akademikov: „Štiavnica je tvojím Bohom, matkou, nevestou, sestrou, milenkou - všetkým. Kto jej ubližuje, je aj tvojím nepriateľom!“