Deti a aj ich rodičia majú svojich „bubákov“

bludiska. „Je príjemné báť sa pri strašidelnom filme,“ svorne tvrdia Jakub Maťašovský a Marek Barbara a tiež priznávajú, že do strašidelných bludísk chodia radi. Už menej príjemné je pre Jakuba stretnutie s hadmi alebo s uhynutými zvieratami. „Mám strach, či nezdochli kvôli nejakej chorobe, ktorú by som mohol od nich chytiť,“ tvrdí. Z uhynutých zvierat má zlý pocit aj Marek, ale väčšiu paniku by u neho vyvolal napríklad besný pes. A ako by zistil, či naozaj ide o choré zviera? „Vedel by som to podľa toho, že by mu z papule tiekli sliny,“ pohotovo odpovedá. Chlapci bývajú huncúti a tak rodičia často musia siahnuť po radikálnejších presvedčovacích metódach. V niektorých rodinách úraduje remeň, inde postačí aj varecha či holé ruky. „Keď niečo vyvediem, tak sa nemusím báť, lebo rodičia ma nebijú. Nebojím sa, ani keď dostanem v škole horšiu známku, ale musím si ju opraviť,“ tvrdí Marek. Jakuboví rodičia na horšie výsledky svojho potomka v škole vraj reagujú inak: „Snažia sa mi dohovoriť,“ vysvetľuje. Väčší strach, ktorý je možno už aj fóbiou, má Radka Trubenová – „Od malička sa bojím holubov. Keďže sú všade, obchádzam ich, ale žiadneho by som sa určite nedotkla. Rodičia ma prehovárali, aby som sa ich nebála, ale nepomohlo to,“ tvrdí a dodáva, že také typické zvieratá, ktorých sa dievčatá boja, ako sú žaby, hadi a myši, jej problém nerobia.
Školáci si už uvedomujú rôzne riziká, ktoré im hrozia, no väčšina menších detí nie. Ako nám potvrdil Július Ulbrík, jeho dve dcéry sa neboja ničoho. Mladšia v pohode zaspáva po tme aj sama a ani u staršej nezbadali, že by sa bála. „Nikdy sme ich nestrašili. Len keď neposlúchajú, dostanú na zadok. Veď nejaká výchova musí byť,“ tvrdí ich otec a priznáva, že ako každý rodič aj on sa o svoje ratolesti bojí. „Hlavne aby boli zdravé.“ Čo bude keď podrastú, ho zatiaľ netrápi. S tým sa bude zaoberať až príde správny čas. Podobné skúsenosti má aj Zuzana Juráková. Jej dcérka netrpí žiadnou fóbiou, zato podľa mamy sa hanbí ľudí. „Bojím sa o dcéru, aby sa jej nič zlého nestalo. Zatiaľ ju mám stále pod dozorom, ale keď začne sama chodiť von, budem sa ešte viac o ňu obávať. A s pribúdajúcimi rokmi určite budú moje obavy stále väčšie,“ hovorí pani Zuzana.