dčanie, rozhovory. Väčšinou mlčala. Prišiel posledný júnový deň. Matka s obavou čakala na dcéru a premýšľala, ako sa má zachovať. Skutočne - vysvedčenie sa hemžilo trojkami a štvorkami. V napätej atmosfére z matky zrazu vyhŕklo: Hurá, aspoň si neprepadla! Dcéra čakala všeličo, len nie to, že jej mama povie niečo pozitívne. Obe dnes spomínajú, že práve toto bol zlom v učení, ale aj v ich vzťahoch. S úsmevom cez slzy sa dokázali dohodnúť, ako začať od nového školského roka. Za všetko hovorí to, že Andrea je dnes dobrou lekárkou. Tento príbeh mohol skončiť aj celkom ináč.
•••
Je veľa takých rodín, ktoré práve v týchto dňoch hľadajú odpoveď na otázku – ako sa zachovať, keď dieťa donesie vysvedčenie. Navštívili sme preto Pedagogicko-psychologickú poradňu v Banskej Štiavnici a oslovili psychologičku s dlhoročnými skúsenosťami s deťmi v školskom veku Máriu Montillovú.
- Ako by sa mali rodičia zachovať, keď im dieťa prinesie vysvedčenie?
- V každom prípade by tento deň mal byť tak trochu sviatočný. Rodičia by mali brať vysvedčenie s plnou vážnosťou. Mali by však oceniť nielen známky na vysvedčení, ale vidieť za ním aj výsledok snahy a úsilie dieťaťa, jeho celoročnú prácu. Niekedy do detí naozaj nevidíme, nevieme, prečo je tá známka práve taká. Stáva sa, že dieťa sa v našich testoch prejaví ako nadpriemerné, a pritom v škole má štvorky. Treba brať do úvahy, že existuje veľa faktorov, ktoré ovplyvňujú školské výsledky - napríklad motivácia dieťaťa, jeho vôľové schopnosti, pomoc okolia, atmosféra v triede, prístup zo strany rodičov či učiteľov, atď. Napokon, pre rodiča, ktorý sa pravidelne o dieťa zaujíma, vysvedčenie by nemalo byť prekvapením. Každé vysvedčenie však treba oceniť, aj to horšie.
- Čo keď je vysvedčenie zlé?
- Čo je zlé alebo dobré vysvedčenie, to záleží aj od očakávaní. Rodičia niečo od dieťaťa očakávajú a dieťa v prípade, že nedokáže tieto očakávania naplniť, pociťuje to ako vlastné zlyhanie. Ak cíti zodpovednosť za to, že sklamalo rodičov, dieťa sa dostáva do stresovej situácie. Už sa stalo aj to, že žiak sa rozplakal a nechcel ísť domov. Nie je to teda vždy strach pred bitkou, ale aj pred očakávaním výčitiek. Z hľadiska prospechu je však veľmi dôležité, ako je v rodine vnímané vzdelanie. Ak je považované za vysokú hodnotu, málokedy sa stane, aby sa dieťa takpovediac neuchytilo v škole. Aj keď treba rátať s tým, že nemáme všetci a na všetko talent. Často práve „trojkári” majú svoju oblasť, predmet, kde vynikajú a majú takmer encyklopedické vedomosti. Samozrejme, je dôležité, aby si to učitelia a rodičia všimli a podporili. Zlé vysvedčenie by ale nikdy nemalo znamenať tragédiu, skôr vážne zamyslenie, kde je chyba a ako sa dá napraviť.
- Aké chyby robia rodičia?
- Stáva sa, že samotní rodičia podceňujú potrebu vzdelania a sú schopní aj pred svojím dieťaťom povedať vetu: Však jemu to stačí, aj tak bude robiť u mňa, v mojej firme. Je to krátkozraký prístup. Dosť často sa dnes stretávame aj s tým, že rodičia na jar odchádzajú na sezónne práce, čo potom veľmi vidieť na deťoch. Má to zlý dopad hlavne na prváčikov. Keď dieťa zle naštartuje, problémy sa s ním môžu ťahať po celý čas školskej dochádzky, možno i po celý život. No stáva sa aj to, že rodičia preceňujú hodnotu známky, chcú, aby dieťa malo samé jednotky, hoci na to nemá primerané schopnosti.
- Čo si myslíte o známkovaní?
- Na prvom stupni základnej školy je už možné používať namiesto známok slovné hodnotenie. Kedysi sa mi to zdalo byť komplikované, ale teraz si myslím, že má viac pozitívnych stránok a malo by sa rozšíriť. Ja osobne som veľkým nepriateľom pätiek, pretože pre žiaka to nie je žiadna motivácia. Je to síce stupnica, ktorá odzrkadľuje určitý výsledok práce dieťaťa, ale ak žiak dostáva jednu päťku za druhou, potom chyba nemusí byť len u neho, ale aj niekde inde.
- Mali by sme deťom dávať aj odmenu za dobré vysvedčenie?
- Myslím si, že odmena by mala byť. Nejde, samozrejme, o nejaké veľké dary, skôr to brať ako spoločný úspech rodičov a dieťaťa, ktorý chcú nejako osláviť, napríklad ísť si sadnúť na zmrzlinu, do pizzérie, či uvariť doma obľúbené jedlo, prípadne aj malý darček, po ktorom dieťa túži. Pri takomto posedení je aj veľmi dobrá príležitosť porozprávať sa ako ďalej, čo treba prípadne zlepšiť.
- Na záver – veľa sa hovorí o tzv. vzdelanostnej ekonomike, čo znamená, že vzdelanie by malo byť pre človeka do budúcnosti investíciou. Napriek tomu sa zdá, akoby vzdelanie v rebríčku hodnôt klesalo...
- Dá sa povedať, že realita, ktorú žijeme, sa veľmi rýchlo premieta aj do myslenia ľudí. Ak dieťa vidí v rodine, že práca v zahraničí, napríklad pri zbere jabĺk, je viac platená ako práca vysokoškolsky vzdelaného človeka, potom sa motivácia vzdelávania stráca. Na druhej strane vidieť istý posun napríklad u Rómov, ktorí chodili do tzv. osobitných škôl a ktorí o to viac trvajú na tom, aby ich deti chodili do „normálnej školy”. Záujem o vzdelávanie však môže upadať aj preto, že technický pokrok doširoka otvára prístup k informáciám, aj mimo školu. Žiak bude potrebovať naučiť sa v škole orientáciu, aby dokázal odlíšiť podstatné od nepodstatného. Toto bude zrejme budúcou úlohou školy namiesto doterajšieho dôrazu na objem vedomostí. Rovnako aj akýsi ľudský rozmer vo vzťahu učiteľ – žiak, hlavne na základnej škole, by viac ako o memorovanie malo ísť o prebudenie zvedavosti a záujmu žiakov a tiež o výchovu a rozvoj osobnosti dieťaťa.
Autor: Pripravila: Iva Hanková