Prológ
V ten večer - 11. decembra 2005, si do svojho čierneho notesa pripísala ďalšiu čiarku. So sebou si vzala 31-ročnú matku dvoch malých detí, Katku Brnákovú.
Strašná tragédia, odohrávajúca sa pred očami všetkých jej najmilších, im na celé mesiace zamkla ústa. Meno mamičky, manželky a dcéry sa nedalo a ešte ani dnes nedá vysloviť so suchými očami. Prváčik Filipko a tretiačka Julka veria, že mamička sa na nich díva z neba a pomáha im. Len to vedomie ich drží nad vodou. Smútok ich v očkách je však neprehliadnuteľný... Nevedia, že vrahovi ich matky navrhol predbežný súd len tri a pol roka väzenia. To je cena života v slovenskom súdnictve. Akoby si nechcelo uvedomiť, že opitý vodič za volantom je porovnateľný s ozbrojeným zločincom.
Osudná nedeľa
V ten deň vo svätoantonskom ranči Nádej, kde Katka vypomáhala, pripravili pre deti malú Mikulášsku slávnosť. Po jej skončení sa unavená spolu s priateľkou Majkou a jej manželom pobrala domov. Priatelia jej zastali pred domom oproti bývajúcich Slančíkovcov, u ktorých boli na návšteve jej rodičia. Rozlúčila sa s Majkou a ešte stihla zabuchnúť dvere na ich aute. To bolo posledné, čo vo svojom mladom živote urobila. „Keď zavrela dvere, len sa niečo zablyslo..., hneď na to som stratila vedomie,“ hovorí so stiahnutým hrdlom priateľka Majka, ktorá spolu s manželom sedela v aute. „Vôbec som nevedela, čo sa stalo.“ Plnou rýchlosťou do ich auta vrazil 24-ročný Štefan z Prenčova, ktorému v krvi namerali vyše dvoch promile alkoholu. Pri zrážke utrpela otras mozgu a pomliaždenie nohy. Zranený manžel odmietol ísť do nemocnice, nechcel nechať na deti odtiahnutie auta, za čo obete nehody zaplatili 750 korún! „Prudký náraz odtrhol obidve predné sedadlá,“ vracia sa k tragédii Majka. „Keby sme nemali opierky na hlavy, skončili by sme so zlomenými väzami.“ Obaja manželia si uvedomujú, že sa v ten deň druhýkrát narodili. To šťastie však nemala na okraji cesty stojaca Katka.
Od smútku chceli aj ranč zatvoriť
Sedíme na ranči v chládku pod obrovským orechom. Spoločnosť nám robí jeho majiteľ Ondrej Binder, ktorého verejnosť pozná aj ako poslanca BBSK, ale najmä ho pozná ako hlbokoveriaceho človeka s veľkým a dobrým srdcom. „V sobotu sa ma Katka spýtala, či na ranči nepripravíme pre deti Mikuláša,“ spomína si presne na jej slová deň pred tragédiou. „Úplne som na to zabudol. Dal som jej peniaze, aby nakúpila darčeky a ešte som jej povedal, že ak by bolo málo, aby nekúpila darčeky mojím a jej deťom, že im ich kúpim potom. Na to ešte poznamenala, že jej deti neprídu, lebo sú choré. Veľké šťastie, že tie detičky neboli s ňou, lebo by aj ony boli mŕtve.“ Ondrej sa vôbec netají, že s navrhnutým trestom pre opitého vodiča nesúhlasí. Považuje ho za výsmech celej justície. „Niekto povie, že dostal dosť. Nedostal. To len, aby sa nepovedalo, že dostal najnižšiu hranicu. Toto nebolo neúmyselné zabitie. Keď niekto opitý sadá do auta, ako keby nabil zbraň a strieľal... Dodnes sa v noci budím a... plačem... Katka nám strašne chýba, všetkým... Dokonca tak, že sme chceli zavrieť ranč... Nechutilo nám ani na svet...,“ nedopovie. Slzy smútku nechá stiecť po tvári. Hľadíme na zdrveného muža, ktorý si neoprávnene vyčíta Katkinu smrť. „Vtedy som sa už desať dní nemodlil ruženec, hoci tak robievam denne... Verím, že je v nebi... Boh zle nechce, ale ho pripustí...“ Ondrej Binder na svojom ranči nepodáva žiadny tvrdý alkohol. Niektorí návštevníci sa hneď vo dverách zvrtnú na päte, iní až teraz pochopili jeho konanie. „Nechcem sa podieľať na podobných tragédiách. A ani tomu chlapcovi sa nechceme pomstiť, lebo ten je potrestaný na celý život. Možno si to teraz ešte neuvedomuje, ale raz mu dôjde, že zabil matku dvom deťom.“ Katkiným najbližším ide o výstrahu a poučenie pre ostatných, ktorí denne chodia opití na aute. Tri a pol roka za zabitie však žiadnym poučením nebude. „Môj švagor dostal len za pokus o prepadnutie kamióna jedenásť rokov natvrdo,“ neskrýva rodinné problémy Ondrej. „A tu niekto zabije človeka a má dostať minimálny trest?! O dva roky bude vonku a môže znovu zabíjať.“ (Podarilo sa nám zistiť, že tento vodič už prežil jednu nehodu. Dva roky sedel na invalidnom vozíku, kým sa znovu naučil chodiť...) „Čakáme na písomné vyjadrenie prokuratúry. Hneď potom sa odvoláme na ministerstvo spravodlivosti,“ dodáva Binder.
V čase nehody bol s hokejistami mimo obce. Volali mu, aby si dával pozor. „Nič viac mi nepovedali, ale cítil som, že sa stalo niečo hrozné. Bál som sa zavolať manželke, bál som sa, že sa stalo niečo mojim deťom. Keď som dorazil do Antona, práve odchádzala odťahová služba. Bolo po všetkom.“
Katkine deti videli celú tragédiu z okna obývačky
Vo Svätom Antone sme sa stretli aj s Katkiným manželom Milanom. Žili spolu už desať rokov, s láskou vychovávali svoje deti. Aj keď bol medzi nimi značný vekový rozdiel, len málokto si to všimol. V deň tragédie sa staral o choré deti, kým Katka bola v práci a svokrovci na návšteve u susedov. „Chvíľu pred tragédiou som Katke volal, že kedy príde. Povedala, že už skončili. Tak som ju čakal, keď sa ozvala preukrutná rana,“ vracia sa k najotrasnejším spomienkam svojho života. „Vyzrel som z okna a uvidel som nabúrané autá. Zavolal som policajtov. Pýtali sa ma, či je tam aj niekto zranený. Nevedel som to, ale povedal som im, aby pre istotu poslali aj sanitku. Deťom som povedal, aby nevychádzali z domu a išiel som sa pozrieť, čo sa stalo. Filipko s Julkou zostali pri okne. Keď som prišiel k autu, ešte tam nikto nebol. Potom som zbadal Majkinho muža. Preboha, kde je Katka, spýtal som sa ho. Už musí byť doma, odpovedal. Ale doma nebola, veď som odtiaľ prišiel. Potom vyšli susedovci a hovoria, že niekto v ich predzáhradke leží. Bola to Katka... Náraz ju prehodil ponad plot, celú predzáhradku, až narazila hlavou do domu... Bola na mieste mŕtva...“ Milan len ťažko hľadá miernejšie slová. Nenachádza ich. Sú také kruté ako samotná smrť. „Spýtal som sa toho vodiča, čo to spravil. On na to, že nič, že on nešoféroval. Mal som chuť ho zaškrtiť, bol by mal trest, aký mu patrí. Videl som, že v tom aute nikto iný nebol a on sám bol napitý ako kôň. Dokonca nadával, že kto mu rozbil auto. Keby aspoň trochu súcitu prejavil...“ Ten neprejavil dodnes. Na pohrebe sa akurát jeho matka zaňho ospravedlnila. „My sme Vianoce prežili v plači a on Silvestra oslavuje v krčme, zabáva sa. A takýto trest má dostať! Mali ho rovno nechať tak,“ pokračuje Milan s trpkosťou v hlase. „Vyšetrujúci mi povedal, že o treste rozhodla nejaká sudkyňa. Nemôžem uveriť, že o tom takto rozhodla žena. Určite nie je matka. Ale osobne si myslím, že to bolo rozhodnutie z pozície sily. Možno aj kvôli tomu, že jeho brat je policajt. On to chodil ututlávať. Podľa svedkov, údajne po nehode bral dole čísla z bratovho auta. Sused sa ho pýtal, že čo to robí. Tak ich od zlosti hodil dnu do auta...“
Najstrašnejšie je, že smrť svojej matky na vlastné oči videli obe deti. „Videli, ako ju nakladajú do sanitky... Od vtedy slovo mama nehovoria. Uzatvárajú sa do seba, žialia. O nešťastí nepovedia ani slovo. Našťastie veria, že mamička dáva na ne pozor z neba.... Mali sme plány, chceli sme sa raz všetci vybrať na dovolenku, doteraz nám to finančná situácia nedovolila...“ Nie, niet slov, ktorými by sa dala vyjadriť bolesť a strata milovaného človeka. Milanovi sa zrútil celý svet...
Vlastná mama ju nepoznala
V ten večer boli Katkiny rodičia na návšteve u svojich susedov a veľmi dobrých priateľov. Práve koštovali zabíjačkové dobroty, keď začuli obrovský náraz. To určite padlo drevo nachystané na zimu, pomysleli si. Keď však vyšli von, naskytol sa im pohľad, na ktorý do smrti nezabudnú. Mŕtvu Katku za plôtikom pri múre domu najprv ani nezbadali. Keď ju uvideli, Mária Macková sa jej snažila pomôcť. Prihovárala sa jej so slovami, ako jej môže pomôcť. Netušila, že sa prihovára vlastnej, už mŕtvej dcére. Z jej krásnej tváričky bola len krvavá masa...
Niet väčšieho bôľu
Najbolestivejšie je, keď rodičia prežijú svoje dieťa. Dieťa zdravé, pekné, spokojné. Takáto bola aj Katka. Tešila sa z každého dňa, z každej maličkosti. Nadovšetko ľúbila svoje deti. S Filipkom sa učili prvé písmenka. Už sa nedozvie, či ich zvládol....
Stretnutie s Katkinou mamou Máriou nebolo ľahké ani pre ňu, ani pre nás. Zahalená v čiernom sa očividne snažila premôcť emócie. Bezúspešne. Prvé slová sme jej takmer nerozumeli. Bolestivý kŕč sťahuje hrdlo, slzy vrývajú do tvári hlboké brázdičky. „Boli sme práve u susedov. V tom dome, kde sa to stalo. Prišla som k nej, pani, bolí vás voľačo? Ale ona, chúďatko, ... nič. Len vydychovala.... Neskoršie som sa od lekárky dozvedela, že to bol len vzduch, ktorý jej ešte ostal v pľúcach. Sused zobral deku a išiel ju zakryť. Len keď hovorí, veď je to Katka, spoznal ju... Neprajem to najväčšiemu nepriateľovi, čo sme prežili... a jej deti sa dívali z okna, ako tam leží, chúďatko.“ Na výšku trestu pre opitého vodiča len smutne skonštatuje, že keby dostal aj dvadsať rokov, život jej dieťaťu to nevráti. „Ani matku dvom deťom. Len aby nebolo tak, že po roku ho pustia a zase spraví niečo,“ obáva sa.
Z úmrtného listu svojej dcéry sa dozvedela, že náraz autom jej odtrhol všetky vnútornosti, pri dopade na zem si polámala ruky aj nohy, hlavu si rozmliaždila o múr domu. Bola mŕtva skôr, ako dopadla na zem. „Keď ju oživovali, pozerala som sa na ňu, ale slza mi nevypadla, nič som necítila..., len som prosila lekárku, aby ju zachránili, veď má dve malé deti.“ Tá neznesiteľná bolesť prišla až po odznení prvého šoku.
Srdiečko pre mamičku
Na svätoantonskom cintoríne len spev vtáčikov a cvrlikanie svrčkov ruší večný spánok. Na rodinnom hrobe deň pred našou návštevou pribudla nová tabuľka s Katkinym menom. Milan sem zaskočí každý deň. Často tu vídať aj jej matku. Aj Filipko s Julkou už dôverne poznajú tento kúsok zeme. „V marci sme sa tu boli s Filipkom prejsť. Zo snehu urobil srdiečko a prilepil ho na pomník s tým, že to je srdiečko pre mamičku. Bolo akurát MDŽ,“ plače pri hrobe svojej dcéry matka Mária.
Miesto činu
Už keď sme vo Svätom Antone, nevynecháme ani miesto, kde sa strašná tragédia odohrala. Na múre domu Slančíkových dodnes vidno stopu, kde ju odhodilo auto. Pripája sa k nám aj jeho majiteľ, ktorý mal Katku rád ako vlastnú dcéru. Nie je mu veľmi do reči. Smútok je ešte prihlboký. Ukazuje nám, kde ležala Katka, kde nabúrané autá. „Tu som našiel zapaľovač z auta,“ ukazuje na jedno miesto. „Zrejme si zapaľoval cigaretu a nezvládol riadenie. Veď zapaľovač len tak sám nevyskočí, ani pri takomto náraze,“ domnieva sa. S jeho manželkou sa zhovárame aspoň telefonicky. Počúvame slová ľútosti, ale aj rozhorčenia nad tak nízkym trestom. S Katkou sa mali veľmi rady. Bola pre ňu ako druhá mama.
Epilóg
Cesta, kde sa stala tragédia, je rovná. Vodiči po nej chodia neraz veľmi rýchlo. Preto aj Ondrej Binder vyvíja iniciatívu, aby na nej boli inštalované spomalovače a obmedzená rýchlosť na štyridsiatku. Aj keď to Katku už späť nevráti, aspoň sa tu už nestane podobná tragédia.
