ke 575 metrov. Štôlňa na odvodnenie baní na Vindšachte (časť Štiavnických Baní) sa začala raziť ešte pred rokom 1400 (nevie sa kedy), lebo vo vzdialenosti 1600 metrov od ústia má do kameňa vykresaný rok 1400. V roku 1764 mala dĺžku 2480 metrov a svoju funkciu, teda odvodňovanie, plnila do roku 1765.
Podľa archívnych materiálov práve v tejto štôlni bolo realizovaných niekoľko technických zlepšení, medzi nimi aj takých, ktoré nesú pečať svetového prvenstva. V roku 1604 tu po prvý raz použili piestové čerpadlá, roku 1619 čerpadlá poháňané konskou silou a roku 1625 tu začal pracovať čerpací stroj s kývavým pákovým prevodom, ktorého pohonné koleso bolo zabudované pri ústí štôlne.
Využívanie stále novej techniky na čerpanie banských vôd dokumentuje neustále problémy, s ktorými toto banské dielo zápasilo. Samozrejme, že tieto obdobia sa striedali s vysokou prosperitou, keď baníci narazili na bohaté striebronosné žily.
Z hľadiska histórie technického pokroku je však bezosporu najvýznamnejší dátum 8. február 1625, keď tu bol prvý raz pri razení použitý pušný prach, teda po prvý raz sa nepoužil na zabíjanie ľudí, ale na pomoc pri ich ťažkej práci. Je to najvýznamnejší zápis do histórie svetového baníctva.
V 18. storočí nazývali vzniknuté ťažiarstvo Bieber aj matkou všetkých baní, lebo sa tu vraj vyťažilo najviac striebra a zlata zo všetkých baní na svete. Len pre zaujímavosť, v roku 1740 dosiahla ťažba v banskoštiavnickom revíri 600 kg zlata a 23 000 kg striebra a v 2. polovici 18. storočia bola produkcia striebra na Slovensku štyrikrát vyššia ako v Sasku, šesťkrát vyššia ako v Sedmohradsku a dokonca deväťkrát vyššia ako v Čechách. Striebro a zlato slúžilo v tom čase k prospechu celej Rakúsko – Uhorskej monarchie a tak nám na Slovensku zostala len skromná dedičná štôlňa.
