lé spaľovanie a začal vznikať oxid uhoľnatý, ktorému sa tiež hovorí tichý zabijak. Je bez chuti a zápachu, ale pôsobí okamžite a aj pri veľmi nízkej koncentrácii sa stačí raz nadýchnuť a smrť nastáva okamžite. Oxid uhoľnatý sa začal šíriť podzemnými štôlňami. Vedenie bane, samotný riaditeľ, rozhodol o záchrannej akcii najskôr tak, že určitý čas očakával baníkov vo vedľajšej šachte a potom, keď neprišli, každé dve hodiny postupne posielal dvojice baníkov – záchrancov. Najskôr dvoch, keď sa nevracali, poslal ďalších dvoch, ktorí sa tiež nevracali a riaditeľ bane spolu s ďalšími štyrmi vstúpili do bane, a tak isto sa nikdy nevrátili. Okrem toho zahynuli baníci v iných šachtách a výsledok bol tragický. Zahynulo dvadsať baníkov, väčšina pri záchrane svojich kamarátov.
Veľmi podobná tragédia sa zopakovala o 79 rokov neskôr, pred 40-timi rokmi, presnejšie 25. júna 1966 okolo 18. hodiny v prevádzke kysličnikáreň Závodu Slovenského národného povstania v Žiari nad Hronom. Bola to najtragickejšia udalosť v histórii závodu. Prevádzka kysličnikáreň, v ktorej sa vyrábal oxid hlinitý, pracovala už 9 rokov a robili v nej v tom čase už skúsení pracovníci. Samotná spiekacia technológia výroby bola zložitá a skrývala celý rad rizík, no ako to už býva, práve pri technologickej operácii, ktorá nebola najrizikovejšia, čakala smrť piatich zamestnancov.
Asi takto sa odohrával tento smrtonosný dej:
Technologické cesty mali na I. bloku kysličnikárne zaradenú aj miešačku, do ktorej potrubím stekali splašky z trysiek, aby sa odtiaľ dostávali do skrubrov (vodné čističe plynov zo spiekacích pecí) a odtiaľ späť do spiekacích pecí. Usadeniny splaškov raz za čas upchali potrubie, ktoré bolo potom potrebné prečistiť. V osudný deň išiel túto operáciu realizovať 45-ročný Emil Holub z Prochota, ktorý pracoval ako robotník pri obsluhe trysiek spiekacích pecí. Netušil, že sa do spomínanej miešačky zhodou najrôznejších okolností dostal oxid uhoľnatý (zo spiekacej pece odtokovým potrubím). Emil Holub zahynul. Ako ďalší vstúpil do miešačky zámočník Jozef Želiar, nestačil sa však nadýchnuť naplno a o- mráčený stačil len konštatovať, že v miešačke je človek. Začala sa šialená záchranná akcia. Viliam Lehuta, ktorý vytiahol a zachránil Jozefa Želiara, šiel ďalej zachraňovať Holuba, takže vnikol do miešačky - otrávil sa tak isto ako Emil Holub, z miešačky viac nevyšiel. Ženy, ktoré na tomto úseku pracovali, hľadali ďalších záchrancov. Našli sa ešte ďalší traja, ktorí sa stali v zápätí obeťami – Ján Solga, 42-ročný robotník, Štefan Nemčok, 47-ročný mlynár pri guľových mlynoch a Eduard Madleňák, 33-ročný zámočník. Zahynulo päť statočných a obetavých ľudí. Možno by sa mohla postaviť otázka, prečo o tom píšem, no odpoveď je dosť jasná, je to najmä z veľkej úcty, ktorú k týmto obetiam prechovávam, ale aj z potreby poučiť mladšie generácie, ktoré sa môžu s oxidom uhoľnatým, alias tichým zabijakom, stretnúť. Veď aj v tomto tragickom prípade nikto ani len netušil prítomnosť tohto jedovatého plynu, nebezpečenstvo tu hrozilo len od pohybujúceho sa miešacieho zariadenia a miešačka bola vypnutá.
Tragédia v Hodruši a tragédia v Žiari nad Hronom mala skoro rovnaký scenár. Spolupracovníci išli zachraňovať svojich kamarátov a stali sa obeťami. Určite pracovali v obrovskom strese a napätí. Česť ich pamiatke a nezabúdajme ani na nich, ani na skutočnosť, že tichý zabijak čaká aj dnes na svoju príležitosť.
