Streda, 28. október, 2020 | Meniny má DobromilaKrížovkyKrížovky

Boli sme v Albánsku... „krajine orlov“....cestami albánskych oslov

Ak ste dobrodruhovia a chcete navštíviť malú, hornatú krajinu v Európe, kde neexistujú turistické chodníky, značenia, podrobné informácie, mapy, kde nenájdete žiadne turistické ubytovne, chaty alebo lanovky, kde ste odkázaní z veľkej časti na vlastné zdr


oje potravín, na svoju zdravotnú prvú pomoc, ktorú človek potrebuje, na vlastné zdroje fyzickej a psychickej energie, odporúčame krajinu, ktorá sa nedá jednoducho ignorovať. Krajinu tajomnú, pre mnohých nezainteresovaných nebezpečnú, ale hlavne krásnu, čistú, krajinu orlov, ako ju tamojší obyvatelia nazývajú. Hádam jedna z posledných krajín na mape, kde na mnohé miesta nevkročila noha človeka, turistu, či cykloturistu?!! .........ALBÁNSKO...

Albánsko patrí k najhornatejším krajinám Európy, nachádza sa tu množstvo pohorí – Korab, ležiace pri hranici s Macedónskom, druhým najvyšším pohorím sú Prokletije, ktoré sa tiež nachádza na severe Albánska pri hraniciach Čiernej Hory a Kosova, Albánci ho nazývajú aj Alpe - Albánske Alpy. A práve do tejto oblasti zamierila naša päťčlenná cyklovýprava z Hodruše Hámrov a Novej Bane v zložení 4 muži a 1 žena. Priamo u distribútora máp v Bratislave sme zohnali podrobnú mapu Albánska aj so sprievodcom, na internete sme si pozisťovali a overili všeobecné informácie o tejto krajine, vízovú povinnosť, ktorá bola v roku 2003 pre občanov SR zrušená, vypísali najdôležitejšie slovíčka, pretože úradným jazykom je albánsky jazyk, našincom takmer nič nehovoriaci a nezrozumiteľný.
Začiatok nášho potupovania
Bicykle a batožina pripravené, naložené. Ideme kombinovane na bicykloch, aj vlakovými spojmi. Tých vyše tisíc kilometrov, čo nás čaká, je predsa len veľa, najmä z časového hľadiska. Východzia stanica je Štúrovo, odkiaľ sa presúvame po vlastnej osi cez most Márie Valérie - hranicu Maďarska - Ostrihom, pohorím Pillisc s prevýšením takmer 900 metrov do Budapešti. Odtiaľ vnútroštátnym vlakovým spojom na juh Maďarska do historického mesta Szeged. Odtiaľ opäť na bicykloch mierime cez srbskú hranicu, colný prechod Roszke do známeho srbského mesta Subotica. Tam sa naša cykloexpedícia chystá s obavami naložiť svoju batožinu a „bejky“ do preplneného rýchlika. Na stanici dostávame skupinovú zľavu na cestovných lístkoch. Naša parta a batožina obsadzuje celé jedno kupé a ako sa zdá, problémy nebudú robiť ani vlakoví sprievodcovia a aj cestujúci sú v pohode, nikto neprotestuje pri prekračovaní našich bicyklov v uličke úzkeho, obstarožného vagóna.
Po 12 hodinách cesty rýchlikom sa prebúdzame celkom v pohode do daždivého rána. Ešte stále vo vlaku prechádzame množstvom tunelov. Krajina je úžasná, hornatá, pretkaná divokými riekami, zelenými rozkvitnutými lúkami, úzkymi skalnatými cestami, je ako stvorená pre turistiku. Vlak nás „vypľúva“ v Podgorici na juhu Čiernej Hory. Konečne sa začína tak dlho očakávané a plánované dobrodružstvo.
Podgorica pôsobí sivo, fasády akoby nedokončených domov sú olúpané. Všade okolo ciest sa povaľujú hromady odpadkov, prach sa víri pomedzi ľudí, trhovníkov, ktorí sú takmer všade rozložení s tovarom povaľujúcim sa iba na zemi, na dekách. Na cestách vládne dopravných chaos, akoby v krajine neexistoval dopravný poriadok. Pomaly sa blížime k albánskej hranici. V mestečku Tuzi, asi 10 km od Podgorice, vidíme prvé mešity. V tejto oblasti prevláda náboženstvo islamské (70%), kresťanské (20%), zvyšok tvoria iné vyznania. Na cestách, ktoré sú v celom Albánsku vo veľmi zlom stave, jazdia kolóny áut značky Mercedes, či už staršie typy alebo úplne nové. Neustále vytrubujúce Mercedesy prevážajú na vozíkoch seno, dobytok, alebo vidíme autá, ktorých posádku tvoria iba muži, ženy takmer nikde nevidno.
Prekračujeme hranicu Albánska - colnica Bozaj, kde na pravé poludnie vládne ticho, kľud a ukrutná horúčava. Obedňajšia siesta a teplo asi zmohlo aj tamojších colníkov. Ale predsa za necelú hodinu sme všetci colne vybavení aj s pečiatkou v pasoch. Po necelých 20 metroch za colnicou nás „víta“ na ľavej strane obrovská hromada odpadkov, plastových fliaš. Nám sa to javí ako ekologická katastrofa, kým po pravej strane je chránená krajinná oblasť s obrovskou vodnou plochou Skadarského jazera. Prichádzame do väčšieho mesta Koplik, ohraničeného z jednej strany brehmi jazera a z druhej panorámou pohoria Prokletije. Po zaprášených a deravých cestách nás sprevádza neustále trúbenie áut, pokrikovanie mužov a detí, ženy opäť akoby neboli... V Kopliku si v tamojšej banke vymieňame eurá za albánsku menu leky (122 lekov/1 euro). Priemerná albánska rodina musí mesačne vyžiť na dedine zo 100-200 eur, v Tirane a väčších mestách sa pohybujú mesačné zárobky vyššie. Tiež ceny potravín a spotrebného tovaru sú na dedinách nižšie ako v meste. Záleží i na obchode a zjednávaní cien. Väčšinou, keď obchodníci videli, že sme cudzinci, ceny upravili smerom hore. Chlieb – po albánsky buke – 200 lekov, pivo – burre – 80 až100 lekov, minerálka 30 až 40 lekov, porcia jedla - fazuľová polievka, kozí syr so sviežou zeleninou – 100 lekov. Pri nakupovaní potravín strážime vždy dvaja-traja bicykle a batožinu, pretože v momente sme obklopení skupinou detí a miestnych mužov, vyzvedajúcich odkiaľ sme, kde ideme, či nechceme meniť peniaze. Všetci sú veľmi milí, ochotní okamžite komunikovať, vždy sa niekto tamojší nájde, kto vie po anglicky.

Skryť Vypnúť reklamu

....“Videl som zatiaľ viac pekných žien ako somárov „ - ako sme sa tešili a počuli, že na každom kroku (v našom prípade otočení kolesa) uvidíme somárikov alebo mulice, zatiaľ sme videli naozaj viac žien......
Cesta z mesta, ktorá je zatiaľ najlepšou asfaltkou, po akej sme posledné kilometre prešli, nás vedie už smerom do hôr. Fotíme a filmujeme v diaľke sa rysujúce krásne panorámy hôr v zapadujúcom večernom slnku. Aj napriek blížiacemu sa večeru je stále horúco, sme celí zhorení od slnka. Cesta smeruje neustále mierne do kopca, preto kilometre pribúdajú iba pozvoľna a tak isto aj rýchlosť na tachometri tomu zodpovedá. Celý čas nás zdravia trúbiace dodávkové Mercedesy, vezúce ľudí z práce do ich domovov. Po necelých 20 kilometroch novej asfaltky táto končí a „víta“ nás ujazdená, čiastočne prašná a kamenitá cesta, vedúca neustále do mierneho kopca. Zastavujeme v dedinke Dedaj, umývame sa vo fontáne pred tamojším barom (naša krčma). Našej jedinej ženskej osôbke, odenej iba v plavkách, je v tejto chvíli jedno, že miestni muži, sediaci za stolom a popíjajúci plechovkové pivo (na čapované si musíme počkať až na Slovensko), sledujú na tunajšie pomery asi až priveľmi odhalené ženské časti tela. Na tak neskorú dennú hodinu je stále horúco. Po krátkom občerstvení pokračujeme už takmer v polotme, za zvukov zvoncov pasúceho sa dobytka, oviec a kôz vyššie do hôr. Hľadáme si prvý nocľah pod „širákom“. Všetci máme stany a spacáky, ale vzhľadom k únave a neskorej večernej hodine padne rozhodnutie, že sa utáboríme „na divoko“. Zaspávame každý po niekoľkých sústach Vifon-polievky a niekoľkých dúškoch slovenskej „rakije“ , píšeme domov sms, nad nami sa trblietajú hviezdy, okolo vonia materina dúška a poletujú svätojánske mušky.
Ráno sa zobúdzame do jasného dňa v spacákoch trocha orosených rannou rosou. Nad nami modrá obloha, všade okolo sa týčia biele vápencové štíty kopcov. Po pestrých raňajkách a dúšku „medicíny“ balíme a vydávame sa ďalej do kopcov netušiac, že jazdy na bicykloch si počas nasledujúcich dní veľa neužijeme. A tak častejšie bicykle tlačíme, ako na nich sedíme. Cieľ trasy, ktorý sme si zvolili, je v nekonečnu, povrch cesty je samý hrboľ, kamene a kopec je stále strmší. Bicykle nám pripadajú stále ťažšie, ako z olova. Fyzickú záťaž nám ale spríjemňujú pohľady na nádherné hory, kopce, v úbočiach ešte sčasti zasnežené, vidíme pastierov, ženy, deti pasúce nespočetné stáda kôz, ktoré šplhajú po skalách a kopcoch ako kamzíky. Všade je počuť jemný zvuk zvoncov, uviazaných na ich krkoch. Po okolí vidíme terasovite upravené a obrobené polia a vinice - všetko je tak sviežo a žiarivo zelené. Ľudia s motykami nám mávajú a zdravia nás... „miredita“ (dobrý deň). Teplota už stúpa k 30 stupňom Celzia a to ešte nie je ani poludnie. Prichádzame do dedinky Boge, kde si nakupujeme pivo v plechovkách a dočerpávame pitnú vodu. Fotíme miestne ženy pri veľkom praní bielizne. Pri akejsi zhrdzavelej vodovodnej rúrke je plastová nádoba, kde sa perie bielizeň pre celú rodinu.
Na pravé poludnie si dávame dvojhodinovú siestu, jedlo a spánok. Po odpočinku zistíme, že nám zmizlo niekoľko zanedbateľných vecí. Zrejme gazda niečo z toho potreboval, tak nech mu padne na úžitok. Neustále fotíme, čo záber, to ešte krajší pohľad. Po 15 kilometroch kľukatej, kamenistej cesty prichádzame takmer k vrcholu, k dedinke, ktorá je uvedená na mape pod názvom Okol, v skutočnosti sme ju však nenašli, asi sa tak nazýva celá táto oblasť. Tu zisťujeme, že ďalej cesta momentálne nevedie. Nevzdávame to. Bicykle tlačíme snehovými zľadovatelými závejmi do posledného, asi 100 metrového stupáku, sme celí mokrí a unavení. Niektorí členovia našej expedície sú na pokraji svojich síl, ale nedajú sa odradiť tesne pred cieľom. Odmenou je nám všetkým nádherný pohľad na ďalšie obrovské skalnaté vápencové bralá, rozprestierajúce sa v nekonečnej záplave kopcov a hlbokých roklín a údolí pohoria Prokletije. Všetci sme v tejto chvíli pochopili, prečo práve takýto názov nesú tieto hory. Tisíckrát sme ich prekliali, ale vzápätí sme im za tú prírodnú krásu a scenériu odpustili. Pretože aj vo výške 2100 m bolo celkom teplo, opäť sme bivakovali iba tak v spacakoch, uvarili sme si zo snehu horský čaj, zajedli sušienkami a zaspávali pod hviezdami, ktoré sa zdali ešte žiarivejšie ako noc pred tým.
Ráno nás prebudilo opäť do slnečného dňa. Panoráma hôr, ktorá sa rozprestierala vôkol nás, sa nedá opísať, bolo to rozprávkové. Zasnežené vrcholky okolitých dvojtisícových kopcov v rannom slnku vyzerali ako najčerstvejšie cukrárenské výrobky, a ani ten najlepší cukrár v tej chvíli by nedokázal vytvoriť to, čo dokázalo čaro prírody. Spali sme pri kríži, ktorý bol dominantou a zároveň symbolikou tejto bezmennej hory. Pomenovaných je vlastne iba zopár okolitých vrcholov a aj s výškou sú uvedené na mape. Najvyššia hora pohoria Prokletije meria 2 694 metrov a volá sa Jezercés. Všetky údaje na jedinej mape, ktorú sme zohnali a zväčšili, boli skreslené a nepresné, tak isto vzdialenosti medzi jednotlivými dedinami a mestami. Niektoré názvy hôr sme si cestou vymýšľali a zaznamenávali aj my, ako napr. albánsky Kriváň.
Zostupujeme pomalým zjazdom na bicykloch do vysokohorskej dedinky Theth. Ako sme si večer nahovárali, že dole kopcom to pôjde ľahšie, opak bol pravdou. Brodili sme sa ešte väčšími závejmi. Strž, ktorú po sebe zanechala obrovská lavína, sme prekonávali najprv so zúfalstvom, ale zvíťazil úsmev a dobrá nálada sa postupne vracala každým kilometrom smerom do údolia, kde bolo počuť zurčanie potokov a malých riečok, ktoré sa vlievali do divokej, blankytne modrej rieky s názvom Kirit. A kde je voda, tam je život a ľudia. A že tomu bolo tak, zistili sme rýchlo, pretože popri cestách sme začali opäť nachádzať zvyšky civilizácie.
Štvrtý deň pokračujeme hrboľatou a kamenistou cestou stále smerom dole do dediny Kir a Prekal. Každým kilometrom sa vzďaľujeme od Prokletija, za nami vidíme v diaľke zasnežené vrcholky kopcov, ktorých sme ešte včera boli súčasťou. V dedinke Prekal sa zastavujeme v miestnej krčme a konzumujeme albánske špeciality – kozí syr, rýchlokvašky, chlieb. Varené baranie a kozľacie mäso sme sa jesť neodvážili, vzhľadom na hygienické pomery v kuchyni. Vonku sa stávame svedkami obchodu s malými kozliatkami, ktoré hospodár doviezol v košoch na somárovi na predaj krčmárovi. Odchádzame s naplnenými žalúdkami a s ilúziou, že v priebehu 2 hodín jazdy na bicykloch prídeme do mesta Skodra. Vzdialenosť na mape a v skutočnosti bola opäť rozdielna. Cesta, asi vzhľadom k blízkosti mesta, sa nám zdá zjazdná a akási upravená, prispôsobená neustále nás míňajúcim a obchádzajúcim mercedesom. Povodie už oveľa mohutnejšej rieky Kirit vedie údolím, tvoreným vápencovými skalami, obrovskými kameňmi, ktoré za celé stáročia obrúsila divoká rieka. Voda v nej bola na mnohých miestach belaso modrá, priezračná, ale ľadová. Jej kvapky nás na rozpálenom tele bodali ako ihly. Krajina postupne prechádzala do nížiny. Okolo cesty na poliach, na ktorých sa pestuje prevažne cibuľa a uhorky, bolo vidieť ženy a mladé dievčatá, ktoré okopávali zeleninu. Na pravé poludnie, v horúčave 33 st. Celzia prichádzame do väčšej dediny Mes. Zastavujeme pred tamojším najväčším obchodom a tu takmer dve hodiny prečkávame najväčšiu horúčavu.
Do mesta Shkodra, asi tretieho najväčšieho mesta Albánska, prichádzame po asfaltke, v našich podmienkach asi cesta II. triedy, a nemôžeme sa nabažiť, šliapeme do pedálov ako diví. Rozhorúčené, ošarpané mesto nás privítalo zápachom zo všade sa povaľujúceho odpadu. V malých kaviarničkách a denných baroch posedávali a popíjali obyvatelia mesta, opäť väčšinou muži. Zastavujeme neďaleko mešity, kde sa do okolia z jej veže rozliehajú islamské spevy a modlitby. Fotíme budovy a život v centre mesta. Nakupujeme potraviny a míňame posledné leky na nákup suvenírov a pohľadníc. Na druhý deň ráno prekračujeme hraničný prechod Muriquan do Čiernej Hory. Naše putovanie pokračuje až k Jadranskému moru, kde zmyjeme zo seba únavu a prach z hôr.
Lúčili sme sa s Albánskom, ktoré nás presvedčilo, že je tu rovnako bezpečne, ako v aj v ďalších krajinách Európy, že je to chudobný, ale kúzelný kraj, kde si s hygienou hlavu nelámu, kde sa snúbi islám s katolíckym kresťanstvom, kde za trocha nepohodlia a skromnosti sme boli odmenení nezabudnuteľnými zážitkami....

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  2. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  3. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  4. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  5. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  6. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  7. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  8. Pomáhajte čítaním
  9. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  10. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  1. Aplikácia, kde z pohodlia domova zlikvidujete škodovú udalosť?
  2. Škola môže vyzerať aj inak!
  3. UNIQA preberá na Slovensku aj dôchodkové fondy AXA
  4. Využite dovoz tovaru do 24 hodín a zadarmo
  5. Dopad krízy na firmu zmierni strednodobý prenájom vozidla
  6. V Košickom kraji máme more aj neviditeľnú izbu: Objavte ich!
  7. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  8. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  9. Neodkladajte pre koronavírus vyšetrenie svojich očí
  10. BILLA podáva v kritickom období pomocnú ruku ľuďom z kultúry
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 33 494
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 24 448
  3. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 22 054
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 17 049
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 14 831
  6. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 11 585
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 362
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 489
  9. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 471
  10. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 421
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Žiar - aktuálne správy

Cena poputovala do Banskej Štiavnice

V kategórii „Akvizícia“ zvíťazil projekt Príbeh značky PLETA.

Cena poputovala do Banskej Štiavnice.

Pozitívne prípady hlásia už aj z mestského úradu. Ten je aktuálne zatvorený

Mestský úrad v Žiari nad Hronom je do konca októbra pre verejnosť zatvorený.

Ilustračné foto.

Testovanie v Žiarskom okrese: Starostovia myslia aj na záložné tímy

V Žiari nad Hronom po znížení počtu testovacích dní len na dva prehodnocujú systém na zverejnených odberových miestach.

Ilustračné foto.
Ilustračné foto.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Na štyroch miestach v Trenčíne budú testovať z auta. Odberné miesto je aj na futbalovom štadióne

Na celoplošné testovanie bude Trenčanom k dispozícii počas dvoch najbližších víkendov 50 odberných miest. Pozrite si, kde ich nájdete.

Pacientov a pokút v Trnave pribúda

Celoplošné testovanie čaká Trnavu už tento víkend.

Virológ Klempa: Najbližšie týždne budú pre nás veľmi ťažké

Boris Klempa tvrdí, že celoplošné testovanie je teoreticky skvelá vec. Treba však brať do úvahy všetky okolnosti či riziká.

Už ste čítali?