ktorá zastupovala majoritnú spoločnosť. „Tábor bol zameraný na spoznávanie ‚tých druhých‘,“ povedala po návrate domov. „Základnou myšlienkou však bolo prekonanie bariér medzi ľuďmi rôznej pleti a šírenie myšlienok čestnosti, tolerancie a spolupatričnosti.“ Jej osobne sa v tábore veľmi páčilo a pristala by, keby trval aj mesiac. „Denne bolo pre nás pripravených množstvo aktivít. Učili sme sa po anglicky, hrali sme futbal, jazdili na koni, hrali množstvo zaujímavých hier,“ pokračuje. „Všetko sme robili spoločne, pri súťažiach boli družstvá zmiešané.“ Teda žiadne zápolenie medzi rómskymi a nerómskymi deťmi, čo by vlastne negovalo úsilie organizátorov prekonať interpersonálne bariéry medzi ľuďmi rôznych rás.
Detský tábor bol situovaný v krásnom horskom prostredí Malých Karpát v okolí Zochovej chaty. Ubytovaní boli po dvoch – troch v chate Forrest. „Hneď prvý deň sme sa všetci zoznámili a potom sme sa až do večera hrali rôzne hry s našou vedúcou Žanetou, ktorá sa nám venovala počas celého pobytu,“ pokračuje Nikolka, ktorá si nevie vynachváliť aj ďalších dvoch vedúcich. „Na druhý deň sa začala výučba angličtiny s Bredom a Brayenom z Ameriky, denne sme sa ju učili takmer dve hodiny. Ďalšie dve hodiny denne sme hrali futbal.“ To boli akože povinné aktivity. Ako tvrdí, výučba anglického jazyka jej veľa nedala, lebo prakticky ovládala všetky slovíčka, ktoré sa učili. Oveľa zábavnejšie boli „nepovinné“ aktivity. V rámci nich navštívili aj neďaleký ranč, kde sa vozili na koňoch. Tiež sa učili šermovať, či hrať stolný tenis. Nikolke sa však najviac pozdávalo nočné stanovanie. „Lúka, na ktorej sme postavili stany, bola od našej chaty vzdialená asi na pol hodiny chôdze cez les,“ opisuje vzdialenosť stanovania od „civilizácie“. „Večer sme si opekali a potom sme sa rozprávali až do druhej ráno. O štvrtej sme už opäť boli na nohách.“
Veľmi zaujímavé boli rôzne hry. Tak napríklad sa hrali Limit 20. „Bola to súťaž, kde už na začiatku bol určený víťaz aj porazený,“ vysvetľuje Nikolka. „Všetci sme sa snažili, ako sme vedeli, ale víťazom sa nestal najlepší. O ňom rozhodla farba karty. Mohli sme si vybrať buď srdce, zeleň alebo žaluď, pričom sme netušili, ktorá karta vyhráva. Pri tejto súťaži sme si všetci uvedomili, ako je to zle, keď niekoho už vopred odsúdia a nepomôže mu ani to, že bol najlepší.“ Skutočne hlboká myšlienka, ktorá táborujúcim deťom zrozumiteľným spôsobom vysvetlila neprávosti na minoritných skupinách. Ruku na srdce, koľko Rómov sa snaží ako vie, ale mnohí ich vopred odsúdia len pre tmavšiu pleť! V tábore, ktorý zorganizovalo občianske združenie Ľudia proti rasizmu s finančným príspevkom Veľvyslanectva USA na Slovensku, deťom premietli aj viacero filmov s protirasistickou témou a pripravili niekoľko besied so známymi osobnosťami a športovcami. Celý čas tam s nimi trávil aj Vlado Sendrei, ktorý pre deti zorganizoval spolu so svojou rodinou pravú rómsku zábavu. „Povedal, že keď bude mať v Žiari koncert, že naň môžem ísť zadarmo,“ teší sa Nikolka, ktorej sa hudba a pesničky Sendreiovcov očividne zapáčili.
Deti mali počas pobytu k dispozícii táborové peniaze. Tie mohli získať za upratanú izbu, či za rôzne súťaže. Napríklad po lese hľadali anglické slovíčka. Za každé nájdené dostali nejaké korunky. „S nimi sme potom ‚hazardovali‘ v kasíne,“ usmieva sa pri myšlienke, že takto vyhrala päťdesiattisíc. „Ale mohli sme za ne nakupovať aj na táborovom jarmoku.“
Počas pobytu nevynechali ani návštevu neďalekého Červeného kameňa. Mali však smolu, sprístupnená bola len mučiareň. Tam si aspoň vyskúšali, ako sa cítili väzni pri bičovaní s rukami v klade.
„Na konci pobytu sme mali za úlohu nájsť meč, ktorým nás mali pasovať za rytierov a obrancov všetkých nespravodlivo utláčaných,“ pokračuje Nika. „Išli sme po stužkách a hľadali sme indície, ktoré by nás priviedli k meču. Moju indíciu mi niekto vzal, tak som nemala šancu meč nájsť. Ako odškodné som dostala tento kord a grál,“ ukazuje hrdo zaslúžené relikvie.
Nikolka si svoje zážitky ešte len triedi. Veď sa ani nestihla spamätať z rodinnej dovolenky v Tunise, do ktorého poletela na jednej palube s VyVolenými a už odchádzala do Modry. Jedno však vie stopercentne, lepší tábor si nevedela ani predstaviť. „Vlani som bola prvýkrát v detskom tábore na Donovaloch, no s týmto sa nedá ani len porovnať,“ dodala na záver s povzdychom, že vek jej už nedovolí vrátiť sa do Modry aj o rok. Ale, ktovie... „Hneď na začiatku školského roka sa prihlásim na angličtinu, aby som niečo vedel, keď tam pôjdem,“ zaplietol sa do nášho rozhovoru Nikolkin o päť rokov mladší brat Branko, ktorý si očividne sám plánuje budúcoročné leto. „A zoberiem so sebou aj Niku,“ dodal s absolútnou istotou.
