Penzión pre husie dôchodkyne

Lásku k zvieratám zdedil po babke a mamine. Ako ale hovorí, nevie čo bude s husami, keď sa on pominie. Deti o to nemajú záujem. S chovom mu pomáha mládenec z dediny Maťko, ktorý k nemu chodí od štyroch rokov. „Celý svoj čas venujem zvieratám, lebo ak zvieraťu dáte lásku raz, ono vám ju dáva až po hrob. Ale človek vás sklame,“ vysvetľuje pohnútky svojej záľuby.
Vo svojom dvore má okrem husí aj ďalšiu hydinu – pávy, divoké kačky, perličky, sliepky, šľachtené holuby, prasce. Nad všetkým dohliada pes Riško, ktorý je spolu s husami vo dvore. „Už v minulosti mi husi, ktoré boli vonku, podrhli túlavé psy. Postavili sa im najstaršie, ktoré chránili mladé. Doplatili na to životom. Vlani mi takto napríklad zadrhli štyridsaťročnú hus. Staré husi sú veľmi dobré matky. Keď sa vyliahnu húsatká, do hniezda k mladej matke dám aj jednu staršiu – skúsenejšiu. Tá ju naučí, ako sedieť na vajíčkach, ako sa o mladé starať. Pretože nie každá matka je dobrou matkou. Je to presne ako ľudí, mladé sa učia starať o potomstvo od starších,“ vysvetľuje zákonitosti, ktoré platia v husích kŕdľoch M. Váňa. V chove má štyridsať matiek, z toho je viac ako polovica dôchodkýň. Každá z matiek má svoje meno, húsatká sú označkované na nohách. Svoje miesto na dvore má sedem gunárov – starších pánov. Aj oni sú pomenovaní, napríklad Miško, Janko, Guny, Starý. Ten má dvadsať rokov, ale najstarší gunár bol tridsaťročný. M. Váňa ho daroval vnúčatám jednej staršej pani.
Chov husí je pre päťdesiatročného chovateľa zo Starého Hrádku záľubou, ale zároveň aj chlebíčkom: „Mám asi jediné hniezdo domácich husí na Slovensku. Starým husiam som sľúbil život. Vekom síce strácajú výkonnosť, rodia menej vajíčok, ale sú veľmi starostlivé matky. V tomto sa im nevyrovnaná žiadna mladica. Niektoré mladšie zarežem a predám. Za to nakúpim krmivo pre ostatné. Starým dávam jačmeň, žito a kukuricu, húsatkám zmesky s vitamínmi.“
Denný kolotoč sa pre neho začína každý deň ráno o šiestej, keď ho už čaká zverinec a končí sa po polnoci. Hydinu opustil najviac na 24 hodín. Vtedy zväčša chodí po Slovensku a za dedinami sleduje kŕdle husí. Ak sa mu niektorá stará hus zapáči, požiada majiteľov, aby ju neutratili, ale mu ju dali na doopatrovanie. „Na niektoré husi som čakal aj tri roky, nosia mi ich z celého Slovenska. Jednu mi napríklad dala jedna starká od Banskej Štiavnice, ktorá išla do domova dôchodcov a hus jej bolo ľúto utratiť.“
Svoj vzťah k zvieratám dokumentuje M. Váňa aj na udalosti spred niekoľkých rokov: „Predal som jednu divú kačku do Lučenca. O tri dni sa vrátila domov. Keď po ňu prišiel nový majiteľ, radšej som mu vrátil peniaze a kačku som si nechal. Nemohol som ju predsa poslať späť, keď domov prešla taký kus cesty.“
JANA NÉMETHOVÁ