lavne poslednú sezónu, sa v mnohom rozchádza s názormi, ktoré prezentoval riaditeľ klubu Jozef Hrdlička. ,,Prvý polrok sezóny 2004/2005 bol dobrý po hernej aj výsledkovej stránke. Figurovali sme na druhom mieste v tabuľke a mali sme najlepší ukazovateľ plusových bodov. Črtala sa nám prvá príležitosť dostať sa do druhej ligy, žiaľ, nepodchytila sa tak ako bolo treba,“ začal s hodnotením času stráveného pri tíme Oravec a pokračoval: ,,Všetko sa začalo obracať v jarnej časti, a tu podľa mňa nastal celkový obrat k horšiemu, kedy klesla motivácia a nasadenie hráčov. Sami vycítili, že záujem zo strany vedenia, pokúsiť sa postúpiť do vyššej súťaže, je chabý. Tu nastal prvý zlom, ktorý posledná sezóna len utvrdila. Posledný polrok sme doslova trpeli.“ Najväčším problémom bol podľa neho práve motivačný faktor zo strany klubu, ktorý už v prvej časti spolupráce nejavil záujem postúpiť, čo sa ukázalo ako podstatné aj v druhom roku. Naštrbili sa vzťahy v trojuholníku hráči – tréner – funkcionári, čo sa prenášalo do kabíny a odtiaľ na ihrisko. Chýbala motivácia a chuť, bez ktorých sa futbal hrať nedá. Hráči neboli motivovaní ani podmienkami vytvorenými v klube, čomu skúsený tréner taktiež prikladá dôležitosť. ,,Či chceme alebo nie, klub ktorý chce bojovať o postup, musí vytvoriť hráčom poloprofesionálne podmienky. To sa týka finančného hodnotenia, ako aj ostatných potrebných materiálnych vecí. Nám chýbali aj dresy, okrem jednej novej sady, sme hrávali v žiackych ,“ načal tému podmienok a pokračoval: ,,O ďalších veciach je zbytočné sa baviť, pretože nám chýbalo takmer všetko. Jediným plusom bolo vybudovanie umelej trávy, o ktorú sa pričinil Maroš Borgoň. Výrazne pomohol mládeži i dospelým, no do dnešného dňa nebol za to adekvátne docenený. Aj to naznačuje, že v klube nie všetko fungovalo.“ Za ďalší problém neúspešného snaženia, označil extréner káder, ktorý bol vždy veľmi úzky: ,,Odišlo kvantum hráčov, no náhrada neprichádzala žiadna. Pracoval som s tým čo bolo k dispozícii, navyše kvalita a kvantita kádra nezodpovedala daným cieľom. Dorastenci, s výnimkou Spišiaka, nemali zodpovednú výkonnosť a skúsenosti, veď v áčku nastupovali aj tí, ktorých nepotreboval tréner dorastu. Mnohokrát sme išli do krajností a často sa stávalo, že tridsať minút pred zápasom som nevedel kto nastúpi. Preto musím oponovať riaditeľovi klubu Hrdličkovi, podľa ktorého neboli hráči ako Tyčiak s Tužinským prínosom. Ohľadom účinkovania týchto dvoch v tíme, rozhodli finančné záležitosti a nie ich výkonnosť, čo potvrdili aj iné prípady získavania posíl.“ Oravec sa vrátil aj k vykričanému trénovaniu mužstva, jeho preťaženosti a pripravenosti vôbec. ,,Tréningový proces je alfou a omegou každého mužstva. Naša trénovanosť bola vraj až prehnaná, čo nie je pravda. Tréningový proces som prispôsoboval úrovni súťaže a potrebám hráčov, teda aj ich pracovným a súkromným záležitostiam. Morálka hráčov bola v tomto smere na úrovni piatej ligy, dokonca by sa dalo povedať, že každý trénoval takmer individuálne, keďže na tréningoch sme sa zúčastňovali v malom počte a vždy v inej zostave. Čo je najsmutnejšie, tréningová morálka klesala úmerne s príchodom súťaže. Preťaženosť súvisela práve s kvantitou kádra, pretože väčšinu povinností – tréningy a zápasy, odtiahlo stále tých istých trinásť, štrnásť hráčov. Regenerácia taktiež nefungovala na patričnej úrovni, preto sa hromadili aj zranenia. Náš najväčší problém nebol v kondícii a tréningu, ale v hlavách jednotlivcov.“ Smerom ku kabíne má najmä kolektívne výhrady, pretože posledná partia, ktorá v nej fungovala, bola vraj Kudlíkovská (vybojovala postup do druhej ligy v sezóne 96/97, pozn. autora). Niektorí chlapci vraj nepochopili podstatu, že bez trénovania a partie, ktorá ťahá za jeden povraz, len ťažko budú napredovať oni sami a aj klub. Nepripojili sa k úsiliu trénera a ostatných hráčov - chcieť postúpiť. ,,Mrzí ma, že sme nedotiahli aspoň jeden ročník k postupu, pretože ja osobne som chcel veľmi pomôcť Zvolenu dostať sa tam, kam patrí, do druhej ligy. Šance sme mali, stačilo sa len zomknúť a chcieť. Mrzí ma aj spôsob ukončenia vzájomnej spolupráce, pretože takto sa to nerobí. Pripúšťam, situáciu po mojom poslednom zápase na striedačke MFK som neuniesol ani ja, ale neadekvátne sa zachovalo hlavne vedenie klubu. Vo zvolenskom futbale sa musí strašne veľa veci zmeniť, aby sa pohol k lepšiemu a získal si pozície, ktoré si zaslúži,“ definitívne uzavrel kapitolu dvojročného pôsobenia pri kormidle MFK Zvolen, Ján Oravec.
