ún), musím si na druhej strane niečo odpustiť. Inak by som sa dostal do platobnej neschopnosti a pravdupovediac, ako bezdomovec zatiaľ skončiť nechcem. Až doposiaľ môj systém vždy spoľahlivo klapal.
Ale toť nedávno ma upútal plagát, ktorý pozýval pospolitú spoločnosť do divadla na Rachmaninova. Srdce mi stislo, na čelo vystúpili kropaje potu. Bože, koľkože je tomu, čo som bol naposledy v divadle? Osem, desať rokov? Nuž čo, povzdychol som si, budem si musieť na tento kultúrny dezert nechať zájsť chuť, pretože sponzora nemám, dedičstvo nečakám, a žiadne vládne, ani mimovládne dotácie neprichádzajú.
Spávať mi však ten Rachmaninov nedal. Nadránom mi zrazu napadla spásonosná myšlienka, ako si ukojiť hlad po kultúre. A tak som začal uvažovať. Na čo vydávam najviac z môjho rozpočtu? Na jedlo. Tak teda obmedzím výdavky na poživeň. Pre začiatok bude stačiť, keď vynechám večere. Však keď budem spať, hlad cítiť nebudem. A nakoniec, lekári tvrdia, že je zdravšie ísť spávať s prázdnym žalúdkom.
A tak som aj urobil. Korunka ku korunke a po dlhšej dobe som na tie lístky našetril. Slávnostne naladený podávam vstupenku uvádzačke a neviem sa dočkať, až si sadnem na svoje miesto a začujem prvé tóny môjho obľúbeného skladateľa. No vtom ma oblial studený pot. V ústrety mi vyšli dvaja zriadenci, ktorí ma prinútili opustiť sálu, vraj nemám spoločenské oblečenie a kravatu. Stál som vo foyeri ako vyoraná myš a ešte dlho som sa nemohol z toho šoku spamätať.
No doma som si povedal, že predsa môj plán nemôže stroskotať na takej maličkosti ako je sako a kravata. Keď som odložil kalkulačku, vyšlo mi, že budem musieť jedávať raz za deň a naviac obmedziť výdavky na hygienické potreby. Bolo to tvrdé, ale vydržal som. Zarastený ako Robinson, chudý ako pipasár som víťazoslávne stískal lístky na Rachmaninova, tentokrát už v košeli, saku a kravate. Bol by v tom čert, aby to tentokrát nevyšlo. Uvádzačka ma bez slova vpustila do hľadiska, blažene som sa usadil v mäkkom tapacírungu a slastne privieral oči už pri prvých akordoch. Keď som ich však náhodou otvoril, zistil som, že ľudia okolo mňa si popresádzali na odľahlé sedadlá a na okolí nemám žiadneho suseda. A to už sa ku mne rútil statný vyhadzovač, so slovami, že keď sa nemienim umývať, aby som zostal smrdieť doma. Zdrvený a potupený som sa zapovedával, že to takto nenechám, veď predsa kultúra nie je len pre horných desaťtisíc.
Už teraz som bol hladný ako Čenkovej deti na strane 22, ale vytúžený cieľ som chcel dosiahnuť stoj čo stoj. Čísla nepustili. Vychádzalo mi to tak na jedno jedenie za týždeň, viac nevydalo. Takto som sa trápil dva mesiace, ale keďže mi chýbalo ešte 50 halierov, musel som počkať poštárku s penziou aj tretíkrát. No po pätnástom som už mohol s uspokojením konštatovať, že plán D vyšiel a akcia môže začať.
Oblečený, okúpaný, oholený a navoňaný som s pocitom dobre vykonanej práce vstupoval do sály. Bol som si istý, že neexistuje žiadna prekážka, ktorá by zmarila môj galavečer a so vztýčenou hlavou som si sadal do kresla. Serjožove prelúdiá ma natoľko uchvátili, že som bol mimo. Do prítomnosti ma vrátili iba podráždené hlasy okolosediacich. Tichšie, hej, tak bude tu ticho, nič nepočujeme! Obzerám sa, odkiaľ sa ozývajú tie podivné zvuky, ktoré rušia susedov a konečne som pochopil. V bruchu mi cigáni vyhrávali tak intenzívne, že prehlušovali aj 80-členný symfonický orchester.
Autor: Emília Molčániová