točnosť, že za niektorými zverstvami neboli Nemci, ale partizáni. „Mala som vtedy 19 rokov a v Kľaku som žila len s otcom a súrodencami. Mamička nám zomrela, bolo nás päť detí,“ vracia sa k smutným spomienkam. Všetko sa to začalo 18. januára. „V ten deň prišla nemecká hliadka, ktorá zostala stáť pod Kľakom. Dvaja partizáni vyšli na kostolnú vežu a začali ju ostreľovať. Tí streľbu okamžite opätovali. Vystrelená mína jedného zranila, druhého zabila. Hliadka odišla, ale vrátila sa o tri dni neskôr. Farár Rudolf Klucha sa dozvedel, že v novom Kľaku Nemci zabíjajú ľudí. Ukryli sme sa vo farskej pivnici, ale nepomohlo nám to. Keď prišli Nemci, zahnali nás do stredu dediny pred kaplnku. So mnou boli aj sestry Alojzia s dvojtýždňovým dieťaťom a deväťročná Albínka. Farár sa nás snažil zachrániť. Nakoniec nám povedali, že si máme zobrať najnutnejšie veci, lebo ideme do lágru. Zobrala som so sebou našu živiteľku - osemnásťročnú kravičku a ročnú jalovičku. Tie mi Nemci zobrali po príchode do Ostrého Grúňa. Kravu zabili hneď a ešte si pýtali odo mňa batoh. Mala som v ňom len šatstvo a jablká – aj ten mi zobrali. Potom sme pokračovali ďalej, až nás zaviedli do útulni v žarnovickej Preglejke. Stravu nám vozili z Červeného kríža. Bola to len rascová polievka bez chleba...“ Neskoršie Máriu Valériu s ostatnými zajatcami odviedli na stanicu do Hliníka a odtiaľ rebrinákom do Sklených Teplíc. „Ubytovali nás v ľudovej škole. Stále sme boli hladní, tí čo mali na starosti rozdeľovanie jedla, pamätali len na seba. Našťastie, upustili od úmyslu deportovať nás do lágru a nakoniec nám povedali, že môžeme ísť kde chceme.,“ pokračuje Mária Valéria. „Vybrali sme sa do Kremnice, kde sme mali rodinu. Sestry sa ubytovali v útulku sv. Jozefa a ja som sa zamestnala v nemocnici v kuchyni. Takto som pocítila na vlastnej koži počiny vrahov a zločincov, ktorí páchali zverstvá na obyčajných ľuďoch bez akéhokoľvek dôvodu. Tí, čo nám ubližovali, hovorili po slovensky.“
Mesiac pred Krvavou nedeľou sa však odohralo iné smutné divadlo, v ktorom boli hlavnými protagonistami Máriin otec a partizáni. V tom čase bol jej otec obchodníkom a komisárom, niečo také, ako dnes starosta. „Piati Kľakovčania otca písomne udali. Čo bolo v liste, dodnes neviem, no štyri dni pred Štedrým večerom ho prišli zobrať. Spolu s ním zobrali z obchodu všetko, čo sa im zapáčilo, aj našu zabíjačku,“ pamätá si Mária Valéria. „Všetko naložili na voz, otec musel ísť popri ňom a s ním odišiel aj náš vlčiak. Nám, deťom, len povedali: Berieme vám otca, ideme sa s ním vyrovnať za to, čo sme pobrali. Cestou sa zastavili v horárni na Megovej, kde mu list prečítali. Odtiaľ pokračovali na Škurátku k chate Medrického, kde boli partizáni ubytovaní. Otca aj s ďalšími dvomi postavili za chatu, tam ich trojica partizánov mala zastreliť. Predtým sa ich ešte opýtali, čo si želajú pred smrťou. Otec im povedal, aby ich nechali aspoň pomodliť sa. Hneď potom ich zastrelili... Náš pes začal zakrvaveného otca olizovať. Keď to partizáni uvideli, opakom pušky ho udreli. Postrieľaných zahrabali do snehu.“ Našťastie, jej otca trafili len do ľavého ramena. Keď sa prebral, vyhrabal sa spod snehu a opatrne, aby ho stráž nezbadala, sa horou dostal do Dolných Dvorov v Ostrom Grúni. „Tam ho zbadala jedna žena, ktorá ho dobre poznala. Vzala ho dnu a ošetrila. Neskoršie ho liečili vo Zvolene i v Kremnici. Takto trpel náš otec na základe falošného obvinenia,“ spomína s trpkosťou Mária Valéria. Ako ďalej dodala, otec sa po prechode frontu vrátil späť domov, do Kľaku. „Keď ho partizáni uvideli, boli veľmi prekvapení, že žije. Znovu ho napadli a uväznili vo väznici v Novej Bani. Nedokázali mu však žiadnu vinu, ani spoluprácu s Nemcami. Museli ho prepustiť. Po krátkom čase prišiel za ním veliteľ tamojšej skupiny partizánov a navrhoval mu, aby hovoril, že ho chceli zastreliť Nemci a nie partizáni. Ak to povie, tak mu vybaví invalidný dôchodok. Otec s tým nesúhlasil. Bol to statočný, čestný človek. Druhí boli finančne odškodnení, on však nie. Masaker v Kľaku a v Ostrom Grúni vyprovokovali a majú na svedomí niekoľkí ľahostajní partizáni, ktorí za sebou zanechali množstvo nevinných obetí,“ dodáva Mária Valéria.
Autor: ab
