Vážna diagnóza
„Nevzdali sme sa, stiahnuté svalstvo sme rozcvičovali bolestivou Vojtovou metódou, ako trojmesačný sa učil plávať. V troch rokoch začal rozprávať, chodiť po štyroch. Pred dvoma rokmi mu operovali koxy a stiahnuté svalstvo sa mu uvoľnilo natoľko, že chôdza štvornožky sa stala nemožnou,“ opisuje úsilie a kľukatú cestu za kvalitnejším životom svojho postihnutého syna pani Mária. Približne v tom čase sa dopočula o slovenskej lekárke, ktorá sa vydala do Egypta a v liečbe neurologických porúch detí dosahuje prekvapivé výsledky.
Vianočná cesta pre Jožka
Keďže Jožko je neuveriteľne bystrý a životaschopný, s temperamentom po mamičke, pani Mária sa opäť rozhodla lámať barlu na kolene. Zohnala si kontakt, dohodla sa s lekárkou – „Egypťankou“ - Slovenkou Evou Augustíniovou, pôvodom z Humenného, a začala zháňať sponzorov na zaplatenie cesty a mesačného liečebného pobytu. Cez časopisy, priateľov, známych... Čoskoro sa pridali tí, čo chceli naozaj pomôcť. „Katarína Olejárová - riaditeľka Materskej školy na Hviezdoslavovej ulici v Leviciach mi navrhla, že usporiada zbierku pre Jožka. Nakoniec z toho vznikol nápad na úžasnú akciu – Vianočnú cestu Jožka Roška, koncert, ktorý sa konal v DK Družba v decembri minulého roka. Organizáciu celej akcie si riaditeľka vzala na svoje plecia a ja som sa zúčastnila ako hosť. Nechcela odo mňa ani len pomoc s prichystaním občerstvenia,“ netají obdiv a vďačnosť Jožkova mama ani dnes. Vďaka koncertu, na ktorom hral aj klavírny virtuóz Richard Rikkon a dobročinnosti ďalších známych i neznámych darcov, medzi ktorými boli jednotlivci i väčšie spoločnosti, sa podarilo na cestu do Egypta vyzbierať takmer 130-tisíc korún.
U lekárky v Egypte
„Pani doktorka mi oživovala jazvy na nohách. Dávala mi injekcie do nôh, ale aj do uší. Tam to bolelo. Keď to začalo štípať, kričal som: Dosť, dosť! Vtedy na chvíľu prestala,“ vmiešal sa do rozhovoru v kuchyni pri káve pozorný poslucháč Jožko, keď som sa začala pýtať na cestu do Egypta. Pobyt v Egypte majú už totiž za sebou. Neskôr, ako plánovali. V decembri, pri vianočnej zbierke, už Mária vedela, že bude treba chvíľu počkať. Zotavovala sa totiž po náročnej onkologickej operácii. „Lekár povedal, že nesmiem čakať. Moja diagnóza je viac než vážna. Nebolo o čom premýšľať, môj Jožko ma predsa potrebuje,“ odvetila rázne Mária Majetičová. Svojou chorobou sa v myšlienkach ani teraz vôbec nezaoberá, a možno práve preto má stále lepšie a lepšie výsledky. Pri Jožkovi, ako sama hovorí, na beznádej a ľutovanie sa nemá vôbec čas. Spolu s manželom sa snažia vydolovať z Jožkových schopností maximum. „Kto nemá takéto dieťa, nevie, čo je trpezlivosť a radosť aj z toho, ak dieťa dokáže kričať či vyplazovať jazyk,“ hovorí.
Z Jožka bude školák
Vzápätí vyloží na stôl hrubé trojhranné farbičky, ktoré Jojovi kúpila do školy: „V septembri začína so školou, ak sa nám podarí vybaviť mu asistentku na tri hodiny denne. Veľmi sa teší, len sa bude musieť postupne naučiť udržať farbičky a ceruzky v rukách.“ Po tohtoročnej májovej návšteve Egypta to vidí Mária stále reálnejšie. Jožko po dvoch týždňoch v zahraničí nepotrebuje plienky a na kontrole u domácej neurologičky taktiež zabodoval uvoľnenejším svalstvom rúk, nôh, opätovnou chôdzou štvornožky, pevnejším postojom a zrozumeteľnejšou rečou. „Liečba v Egypte u lekárky stála 1800 eur a v rámci nej sme si doniesli domov zásoby liečiv a injekcií na jeden rok. Pichám mu ich sama. Ampulky totiž nie sú označené etiketou, a tak to neriskne žiadny zdravotník. Lenže kto by prezrádzal svoj patent len tak?“ mieni Jožkova maminka, ktorá o liečive vie iba toľko, že je z byliniek a synovi skutočne pomáha.
Pôjde opäť
do krajiny pyramíd?
Do Egypta by sa preto chceli o rok, keď dôjdu zásoby liečiv, vrátiť zas. Nie kvôli snu o nemožnom, ale pre ďalší pokrok v Jožkovom zdravotnom stave. Ako sa zdá, odhodlanie zvíťaziť sa už teraz ukazuje u Márie ako správny tromf.
Katarína Kopcsányiová
