V centre Banskej Štiavnice plánujú umiestniť sochu poslednej bosorky. Jej autorom má byť sochár Tibor Bartfay, postaviť ju plánujú zo sponzorských príspevkov. Názory na stavbu sochy sa rôznia, mnohí ju považujú za nezmysel.
Posledná bosorka nebola reálnou osobou, skôr mestskou legendou. Primátor Štiavnice Marián Lichner hovorí, že mesto je diskusii o soche otvorené. „Mohlo by to byť príjemné spestrenie centra mesta,“ dodáva. Iný názor má poslanec mestského zastupiteľstva Juraj Foltán, ktorý považuje sochu za zbytočnú: „Mestský mobiliár treba doplniť, ale nie týmto spôsobom. Omnoho viac chýbajú v centre iné veci, napríklad mobilná zeleň, či lavičky.“ Okrem bosorky by mala byť v centre aj socha typickej mestskej postavy – Nácka, na ktorú sa robila verejná zbierka.
Jánovi Roháčovi zo združenia Jantárová cesta, ktoré sa orientuje na cestovný ruch, sa nápad s bosorkou tiež nepozdáva. Prekáža mu, že socha by stála v blízkosti významnej pamiatky – Trojičného stĺpa, ktorý nesie úplne iný historický aj sakrálny odkaz. Výhrady má aj k autorovi sochy, ktorý je podľa neho výsostne „spätý so socialistickým sochárstvom“. Aj z hľadiska rozvoja turistického ruchu považuje takéto sochy za zbytočne vyhodené peniaze. Štiavnica má podľa neho toľko pozoruhodných pamiatok, že žiadnu sochu bosorky nepotrebuje.
Chaotické umiestňovanie sôch na verejných priestranstvách nie je iba štiavnickým problémom. Aj preto spustili mladí slovenskí výtvarníci v týchto dňoch kampaň s názvom Stop kultúrnej politike v našich mestách. Prostredníctvom nej vyjadrujú nesúhlas s praktikami pri tvorbe verejného priestoru, ktoré často podliehajú investorom a preferuje sa v nich gýčový vkus. Iniciátor kampane Michal Moravčík, držiteľ výtvarného ocenenia Oskára Čepana spred dvoch rokov tvrdí, že snaha postaviť sochu bosorky je ďalším potvrdením absurdity, ktorá sa dotýka mnohých slovenských miest.
Podľa signatárov kampane sa urbárny priestor miest často stáva lacným výstaviskom pre rôzne pseudodiela. Priestor na realizáciu dostávajú nielen umeleckí amatéri, ale aj sochári, poznačení obdobím socializmu. Ako príklad sa uvádzajú parlamentné diela Jána Kulicha, sochy Ladislava Beráka v Žiline, Arpáda Račka v Košiciach, či socha Andersena od Tibora Bartfaya v Bratislave.
„So sochou ako médiom pre verejný priestor sa v rovine kvality neráta,“ tvrdia mladí výtvarníci. Prostredníctvom kampane chcú zlepšiť komunikáciu všetkých zainteresovaných s odbornou výtvarnou obcou.
