Sobota, 23. január, 2021 | Meniny má MilošKrížovkyKrížovky
„NECHCELA BY SOM, ABY MOJA KNIHA TRČALA V KNÍHKUPECTVÁCH PRI CEDUĽKE: ZNÍŽENÉ CENY“

Za svoju tvorbu získala už dva laureátske tituly

Katarína Schmidtová sa narodila v roku 1951 vo Zvolene, kde v kruhu „aristokratickej“ rodiny prežila detstvo. Po pätnástich rokoch, keď už aj jej rodičia toho mali dosť, ako sama hovorí, mala sklon k neuveriteľným úletom a rebelantstvu, odišla študovať na


Strednú umeleckopriemyselnú školu do Kremnice. Zmaturovala v riadne stanovenom termíne. Na všetky úradné papiere si teda mohla napísať: pôvodné povolanie – výtvarník návrhár. Neskôr, z hladu po vedomostiach a zvedavosti, zvládla nadstavbové štúdium teórie kultúry, sociológie, psychológie, dejín umenia a filozofie. Po sedemnástich rokoch práce vo výtvarnej oblasti jej novinárske pero do rúk vložil múdry a prezieravý muž, Štefan Bittmann, šéfredaktor regionálnych novín. A potom to už išlo vyššie a vyššie, až sa ocitla v denníku SME. Roky spravodajskej a publicistickej práce urobili svoje. Dodnes sa drží pera. Za svoje poviedky získala okrem deviatich „medailových“ umiestnení i dva laureátske tituly. Prvý v roku 2003 v súťaži Literárny Zvolen, druhý v tomto roku v súťaži Tak píšem ja. V oboch prípadoch išlo o celoslovenské literárne podujatia – súťaže.
So svojim manželom a dcérou žije už viac ako osemnásť rokov v Kremnici, kde sme ju aj vyspovedali.

Skryť Vypnúť reklamu

– Katka, odkedy sa venuješ literárnej tvorbe, čo ťa vôbec napadlo chytiť pero do rúk a ukladať na papier svoje myšlienky?
– Písať som začala hneď, ako som sa naučila čítať. A určite i preto, že ma neodpútavalo nijaké médium. Nemali sme televízor. Začala som listami sesternici Tereze. To bol priestor, kde som sa mohla „rozslziť“, ale aj dopodrobna rozpitvať náš rodinný „cirkus“- veľmi inšpiratívna pôda. Ohlas na tieto literárne úlety? Nuž, priznávam, riadna nakladačka od matky.
– Ako sa vyvíjala ďalej tvoja tvorba, aká téma ti bola a je najbližšia?
– Dlhé, tvrdohlavé a rebelantské mlčanie. Potom, na strednej škole, som zo seba „vypotila“ niekoľko mikropoviedok, na poéziu som si netrúfla. Ktosi moje rozpitvanie duše dal na školskú nástenku. Pol roka som okolo nej neprešla. Takže, ohlasy nepoznám. Jasné, že najbližšou témou mi bola láska, veď ktorá adolescentka by sa zaujímala o kvantovú fyziku?
– Kde čerpáš inšpiráciu, je v tvojej tvorbe aj kus autobiografie?
– Ťažko povedať. Možno som veľmi vnímavá na vonkajšie podnety, citlivá, chodím s otvorenými očami, nie som ľahostajná k osudom iných... Jasné, že takmer v každej mojej poviedke, hneď, či neskôr, objavím veľký kus seba. I keď takmer žiadnu som nepísala s úmyslom autobiografie. Mnohým publicistom sa však stáva, že ich dielo čitateľovi „zavonia“ ako exhibicionizmus, či narcizmus. Zrejme nie som výnimkou.
– Roky si robila ako novinárka, čo ti dala táto práca?
– Práca v novinách ma doviedla k veľmi užitočnej literárnej skratke. Naučila som sa písať priamejšie, konkrétnejšie, „nebalím príbeh do vaty“, nezamotávam sa do nezmyselných opisov či vysvetľovačiek. Pre mňa je dôležité, aby čitateľ po prvých troch vetách neočistil do novín s mojim dielkom dve kilá zemiakov.
– Dlhšie si už predsedníčka literárneho klubu Žiarelka...
– V literárnom klube sa stretávame raz za mesiac. Poväčšine tam prezentujeme svoju najnovšiu tvorbu na tzv. čítačkách. Či sú medzi nami výnimočné talenty? Nuž, sú, no nechcem menovať, aby som niekoho neurazila. Sme taký trojgeneračný klub a dá sa povedať, že takmer všetci sa snažia. Na klubovej činnosti je zaujímavé i to, že spolupracujeme s inými subjektmi v rámci SR a máme priateľské vzťahy i s českými klubmi. Niekoľkokrát v roku sa stretneme a to je inšpirujúce pre tvorbu, lebo ako domáci sme sa navzájom už dosť „prečítali“.
– Na čom pracuješ v súčasnosti, vyšlo ti niečo aj knižne, prípadne je tvojou ambíciou napísať knihu, román?
– Pred niekoľkými dňami som dokončila poviedku Z teba sa nevyzlečiem a momentálne mám pauzu. Musím, vlastne chcem povedať, že nepíšem veľa. Nie som grafoman. Viac, oveľa, oveľa viac čítam. Vlastne, stále čítam. Klasiku, svetovú tvorbu, slovenskú pôvodnú tvorbu, súčasných autorov... Zámerne však zanedbávam sladké lepkavé Love story typu Steelovej. Mnoho mojich poviedok vyšlo v bulletinoch, antológiách, zbierkach (POVIEDKA 2003), publikovala som v denníku Pravda a dodnes v denníku SME. K niektorým veciam sa možno dostať na internete a webstránke LK Žiarelka. V SRo v rádiu Devín B. Bystrica a Košice som debutovala poviedkovou trilógiou Kôň s modrými očami, a poviedkou Mňa sa nemusíš báť.
Ponuku na vydanie knihy som dostala, no i keď ma mnohí povzbudzujú, aby som do toho išla, cítim veľkú zodpovednosť a málo si verím. Zároveň by som nechcela, aby moja kniha (ak nejaká vyjde) trčala v kníhkupectvách pri ceduľke: znížené ceny...
– Čo ťa najviac potešilo, prípadne sklamalo v súvislosti s tvojou literárnou tvorbou, a vôbec, ako sa má autor na Slovensku?
– Zvykne ma potešiť moment, keď mi pri stretnutiach s inými literátmi niekto neznámy povie „Katka, ja vás predsa poznám, vy ste napísali to a to...“ Sú to príjemné, no pre mňa veľmi prchavé chvíle. Ako sa má autor na Slovensku? Nuž, ak je povolaním spisovateľ a je „kultový“, tak zrejme zarobí. V mojej polohe – príležitostného poviedkára, nie je čo riešiť. A, ani to neriešim. Som si vedomá svojho talentu, no zároveň i absencie ambícií.

Skryť Vypnúť reklamu

Katarína Schmidtová: Nauč sa pískať (ukážka z tvorby)
Na jar a na jeseň k nám prišlo nákladné auto. Vlečka sa takým zvláštnym zavrčaním naklonila a z korby sa vysypala fúra. Čo bola fúra, to som nevedel. Ale keď to bolo už vysypané, bolo to drevo. Dlhé, tenké latky. Latky sa museli čo najskôr popíliť na krátke, asi štyridsať centimetrové hranolčeky a pohádzať do pivnice. Píliť mohol len otec, lebo bol muž a bol dospelý. Požičali sme si od susedov cirkulárku a začali sme robiť poriadok s drevom.
Nemal som rád túto robotu. Nemal som rád kvílivé zvuky, ktoré sprevádzali prepilovanie latiek. Hoci zubiská okrúhlej cirkulárky boli zvrchu prekryté bezpečnostným oceľovým polkruhom, vždy som mal pocit, že otcova hlava padne na tie zuby a prepílená sa mi zgúľa k nohám... Aj keď mama vedela, že sa od strachu nenajem a stále mi bude treba čúrať, musel som pri pílení pomáhať. Podával som latky, vždy po dve, po tri a nemohol som odtrhnúť zrak od rýchlo sa otáčajúceho oceľového kolesa.
Otec nerád pílil drevo. Otravovala ho akákoľvek domáca práca. Ale robil to, lebo matka by nadávala.
Matka vždy nadávala. Aj keď otec robil. Aj teraz. Otec pílil, matka to komentovala.
„Píliš, rýchlo, píliš príliš krátke kusy, prečo to drevo nemá rovnakú dĺžku? Ako ho v pivnici uložíme, pozri, ako pekne to má poukladané sused...“ Otec suseda neznášal a mamine buzerácie obzvlášť. Znervóznel. Obzrel sa, aby jej prísnym pohľadom zavrel ústa a...
Zvuk cirkulárky sa na stotinky sekúnd zmenil.
Potom som mal pred očami len jačiacu matku, bledého potácajúceho sa otca a červenú lepkavú hmlu.
Keď som sa zobudil, bol už večer. Otec mal obviazanú ruku a mama, už so suchými, červenými očami, doňho rýpala.
„Som zvedavá, ako budeš teraz robiť, keď si si odpílil prsty...“
„Prestaň, veď je to len niekoľko článkov! A, keby si si zavrela hubu, ani by sa to nestalo. No, ty musíš do všetkého vŕtať...“
„Keby sa tie prsty dali aspoň prišiť naspäť...“ neprestávala dobiedzať matka. To už otca dobre dožralo a zvrieskol: „Tak ich choď hľadať medzi drevo a keď si taká šikovná, priši mi ich!“
Tým sa to medzi nimi skončilo. No, len medzi nimi.
Každé poobedie som musel chodiť do pivnice pre drevo. Neviem, prečo práve ja, keď som mal dvoch starších bratov. Ale ako krpec, nemal som možnosť ani zobák otvoriť, nie to ešte zapípať na protest.
Prútený kôš na drevo sa nedal zavesiť na chrbát. Musel sa niesť v oboch rukách pred sebou. Bol plytký, široký a nemotorný. A aj keď bol prázdny, jeho držadlá sa mi šmýkali v spotených rukách.
Schádzal som dolu. Neviem koľko schodov viedlo do úplnej tmy. Zostúpiac z posledného, musel som nahmatať vypínač. Bol vysoko na pravej strane vlhkej steny. Kým som ho dočiahol, bolo treba nechtami zdolať sliz, vlhkosť a sivozelené klzké bodky plesne. Končeky prstov mi bledli, do ruky vchádzal chlad. Len s námahou som ťukol do vypínača. Svetlo mi ukázalo cestu k drevenej klietke našej drevárne. Pohnúť som sa však nemohol. Hrôza mi zviazala nohy...
A tak som tam stál a stál.
Zhora som začul krik matky, kde toľko trčím, tak som sa premohol a dvomi krokmi som bol pred drevárňou. Dlho som sa trápil s jednoduchým mechanizmom visiacej zámky, kým sa mi podarilo otvoriť dvere. Sklonil som sa k pedantne poukladaným riadkom narovnako napílených hranolov. Vkladal som ich do koša, no nepozeral sa, ako ich ukladám.
Moje oči niečo hľadali. Hľadali a báli sa, že to nájdu. Vrstva dreva, z ktorej som odoberal, sa znižovala k hlinenej podlahe. Civel som na obdĺžnikové odtlačky posledných hranolčekov. Vo vlhkej hline sa čosi mrvilo. Ticho sa vinulo k mojim zmrznutým prstom, zanechávajúc za sebou tenučkú, takmer neviditeľnú ryhu. Možno som vedel čo to bolo. Možno to nebolo to, čo som si nahováral. Možno to nebolo to, čo som tam hľadal a nechcel hľadať... Skôr, ako som zacítil v hrdle teplú polievku nedávneho obeda, dotkol som sa toho ružovkasto červeného a... To, ružovkasto červené, mi vyskočilo na tvár. Oblialo ma, zalepilo oči, vtislo sa do oboch nosných dierok a cez ne sa pchalo do úst. Chcel som stisnúť zuby, aby to nevyšlo von. Zahryzol som do sladkastých, vlhkých a zdalo sa mi, že ešte teplých kúskov. Na ich koncoch sa leskli žltkasté polmesiace...
Bratia mnou mykali, plieskali ma po tvári. Matka kričala, že nech ma nechajú tak, však ma to prejde. Nevedel som čo ma má prejsť. Asi tá neznesiteľná bolesť. Otvoril som oči. Bolesť sa valila odkiaľsi spod pazúch, do lakťov, do zápästí a končila kdesi... Zodvihol som ruky a priblížil ich celkom blízko k očiam. Mal som obhryzené posledné články prstov. Spod nechtov mi vytekala ružovo červená, teplá a lepkavá krv.
„Vieš čo, ty posero? Nauč sa pískať. A, nemysli si, že pre drevo budeme chodiť namiesto teba. Len sa ty pekne nauč pískať. To pomáha zahnať strach!“ škerili sa bratia.
No v ich pohľadoch sa niečo skrývalo. Také ružovo červené.
Zopár týždňov otec nadával. Musel jesť lyžicou. Nijakovsky si nevedel poradiť s príborom. Na koncoch niekoľkých prstov mal nastoknuté čierne kožené náprstky. Vyzerali ako odstrihnuté rukavice.
Pískať som sa naučil. No, nepomohlo to.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  2. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  3. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  4. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  5. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  6. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  7. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  8. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  9. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  1. Stravné pre živnostníkov teraz najvýhodnejšie
  2. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  4. Hygge ako životný štýl
  5. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  6. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  7. Prokrastinujete? 5 overených tipov, ako nestratiť radosť z práce
  8. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  9. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  10. Pandémia presúva zákazníkov do online priestoru
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 38 903
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 37 172
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 10 448
  4. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 9 801
  5. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 9 050
  6. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 932
  7. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 227
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 910
  9. Ohlúpli sme počas Covid roka? 6 709
  10. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 602
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Žiar - aktuálne správy

Antigénové testovanie na koronavírus.

Čerstvé výsledky z dnešného testovania.

27m
Mesto zredukovalo počet odberových miest.

Na testovanie dnes prišlo menej ľudí ako očakávali.

3 h
Na  mieste zasahujú hasiči.

Pri nehode sa zranila jedna osoba.

6 h
Testovanie v Žiari prebieha v plnom prúde.

Mesto bude zajtra redukovať odberné miesta.

7 h

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

AKTUALIZOVANÉ 23. 1. o 21.24 o vyjadrenie prednostky OÚ

Zaočkovali aj 34-ročnú prednostku za OĽaNO v Nitre

Prednostka neodpísala, rezort vnútra poslal len všeobecné stanovisko.

22. jan

Policajti začnú novú technológiu využívať od soboty.

22. jan

Situácia v Žiline je po otvorení odberových miest pokojná.

8 h

Polícia prenasledovala auto z Oravy až na Liptov. Komjatnou už vodič neprešiel.

6 h

Už ste čítali?