Nadácia na záchranu oceánu
Na dvore pri rodinnom dome vo Veľkom Ďure suší Katkina mama potápačský výstroj. Potápačská obuv, plutvy, okuliare a šnorchel stáli tri tisícky. To je však len nepatrná časť nákladov, ktoré si vyžiadala dvojtýždenná expedícia na Bahamách. Katka ju mohla absolvovať vďaka obecnému úradu, ale hlavne Američanovi Billovi Parksovi, ktorý výtvarnú súťaž na Slovensku podporuje už niekoľko rokov cez environmentálnu nadáciu Christine Baltzer Parksovej. Nadáciu pomenoval po svojej zosnulej manželke, s ktorou počas 27-ročnej práce na mori zistili, že svetový oceán umiera. Preto sa v roku 2003 rozhodol zamerať sa na zvýšenie záujmu detí o životné prostredie. Víťazkou ročníka 2006 sa stala Katka Čambálová, ktorá sa na expedícii zúčastnila spolu so 16-ročnou Jankou Rajnohovou z Banskej Bystrice – víťazkou z roku 2004 – a potápačom Martinom Ferákom.
Angličtina, plávanie a potápanie
Vyhlásenie výsledkov výtvarnej súťaže Katku potešilo, ale zároveň aj postavilo pred tri úlohy: zdokonaliť sa v angličtine, plávaní a absolvovať potápačský kurz. Prvé dve úlohy zvládla spolu s učiteľkou angličtiny a mamou, s ktorou dva mesiace chodila na plaváreň. Tretia úloha bola oveľa zložitejšia. „Dostala som knihu o potápaní, ktorú som sa musela naučiť. Okrem technických údajov tam bola napríklad aj posunková reč potápačov. Robila som dosť náročný test, aký robia aj dospelí záujemcovia o získanie certifikátu a potápačského denníka. Do neho sa zapisujú uskutočnené ponory. Ja ich mám dva,“ ukazuje Katka malú knižočku so záznamami. Ako ďalej hovorí, týždeň pred začiatkom expedície jej s tým pomohol potápač Martin Ferák. S ním a spolu s Jankou Rajnohovou sedeli v pondelok 24. júla v lietadle, ktoré z viedenského letiska smerovalo do Mníchova a odtiaľ sa vydalo na 9-hodinový let do Washingtonu. Tam ich už na letisku čakal Bill Parks, s ktorým sa autom prepravili do Miami na Floride.
Denník expedície
Všetky údaje vie Katka celkom presne, lebo počas dvoch týždňov si viedla vlastný denník. „Na Miami sme boli tri dni. Skúšali sme potápačské prístroje, nakúpili sme potraviny. Boli sme aj na pláži Miami Beach a vybavili sme si potrebné bahamské víza. Spolu so Cheryll, Billovou kamarátkou sme vo štvrtok odišli loďou na malý ostrov Bimini. Objavil sa pred nami po štyroch hodinách plavby. Je to prvý ostrov v súostroví Bahamy a nazýva sa aj Bahamská brána,“ opisuje prvý kontakt s cieľom svojej cesty Katka. Ako ďalej hovorí, na Bimini chodí Bill každý rok, zdedil tu malý domček po starých rodičoch.
Prvé šnorchlovanie čakalo Katku v piatok 28. júla. „V ten deň som sa aj prvýkrát spálila,“ spomína s úsmevom a ukazuje na farebné rozdiely na pokožke. Nasledujúci deň boli v žraločom laboratóriu, ktoré sa zaoberá výskumom týchto tvorov, ale jeho pracovníci tam žraloky aj ošetrujú a napríklad im aj zašívajú plutvy natrhnuté po zápase.
Prvý ponor
Nedeľa 30. júla bola pre Katku veľkým dňom a zapísaný ho má aj v potápačskom denníku. V tento deň o trištvrte na dvanásť sa prvýkrát potápala. „Ponor trval päť minút a bol do hĺbky dva metre. Teplota vody bola 29 stupňov a vzduchu
35 stupňov,“ číta z denníka zapísané údaje. Výnimočný deň zakončili členovia expedície návštevou mestečka Alice Town, do ktorého sa za dve minúty doplavili cez kanál vodným taxíkom.
Nasledujúci deň začali návštevou obchodu s loďami, kde si pozreli, ako a z čoho sa lode vyrábajú. „Potom sme sa šnorchlovali pri žralokoch. Nebála som sa, iba raz, keď k nám priplával asi 2,5-metrový kus. Hneď sme povyskakovali z mora do lode,“ opisuje nezvyčajný zážitok 11-ročná školáčka. Ďalší sa jej naskytol nasledujúci deň, keď kŕmili raje a žraloky. „Jedna ma pohrýzla do ramena ľavej ruky, ale našťastie ma nezachytila chvostom. Môže to byť smrteľné,“ vysvetľuje Katka. Ako ďalej hovorí, spomienku má aj na jedného menšieho žraloka, ktorému sa počas kŕmenia zapáčila jej noha. Možno aj preto, že chvíľu predtým mala na nej položený kúsok krvavého mäsa na kŕmenie.
Ostrov ničí civilizácia
Druhý ponor bol pre Katku oveľa väčším zážitkom. Podmorský svet si mohla vychutnávať celých štyridsať minút v hĺbke šesť metrov v piatok 4. augusta. Počas expedície však videla aj veľa negatívneho. Napríklad to, ako faunu, ale aj flóru ostrova ničí civilizácia. „Kvôli novým hotelom tam buldozérmi klčujú mangrovníky. Sú to stromy, ktorých korene siahajú do mora a medzi nimi sa ukrývajú rôzne ryby. Inak priezračná voda sa tak stáva mútnou,“ vysvetľuje Katka, pre ktorú najväčším zážitkom boli práve spomínané mangrovníky, pri ktorých sa aj potápali. Pre jej mamu bol zase najšťastnejším okamihom, keď svoju dcéru počula v telefóne po príchode do Miami a keď ju po prílete opäť uvidela na letisku.
JANA NÉMETHOVÁ