, toľko šatstva a jedla a popri tom my, niektorí ľudia, čo tu žijeme na Slovensku, potrebujeme tiež pomoc. Ja dostávam šesťtisíc korún na manžela ako opatrovateľské a manžel berie 3900 korún invalidný dôchodok. Na bývanie dostávame 500 korún. Teraz nám majiteľ domu zvýšil nájom na 5200 korún, elektriku platím 1500 korún. Za chvíľu pôjdu deti do škôl, potrebujú množstvo vecí, ale nemám im ich z čoho kúpiť. Manžel užíva veľa liekov, mesačne na ne potrebuje 400 až 500 korún. Nemôžem mu ich vyberať. Raz ich má, raz ich nemá. Bez liekov je stratený. Preto som si dala žiadosť na jednorazovú výpomoc. Zamietli mi ju, aj viem prečo. Pani na úrade mi povedala, že mi nikdy neschváli príspevok, lebo som ju oklamala. Ale nie som taká cigánka, ktorá klame,“ vysype jedným dychom Šandorová.
Čo sa vlastne stalo? „Manželov strýko ostal na ulici, tak som ho vzala k nám bývať. Bol bezdomovec, bolo mi ho ľúto,“ vysvetľuje. „Starký ochorel na prostatu, bolo to hrozné. Pomočoval sa, pampersky hneď zahodil. V celom byte bol strašný smrad. Myslela som si, že od toho smradu mi deti zomrú. Čo som im mala kupovať jesť, tak som musela kupovať Savo.“ Manželov strýko bral dôchodok 5500 korún, ktorými si vraj veľmi nepomohla. „Vo veľkom fajčil, prešťal postel, musela som kúpiť druhú. Tri roky bol u nás. Chodila som po úradoch, aby si ho zobrali,“ tvrdí. „Na červenom kríži mi povedali, že mi dajú všetko, len aby som si ho nechala. Nakoniec si ho zapísali, že po neho prídu, áno, až kým nezomrel! Zomrel mi v byte. Bolo to strašné. Dala som mu jamu vykopať, farára som mu dala a tú truhlu, tých 2300 korún mi doteraz vyčítajú, že som ich nezaplatila. Zaplatilo ju mesto. Nakoniec, mesto sa malo o neho postarať, veď bol bezdomovec. Ja som im pomohla na polovičku a ešte som prišla o televízor. Primátor určite o tom nevie, ten nemá byť prečo proti mne zaujatý.“ Podľa jej slov celý problém vznikol po tom, ako sľúbila, že truhlu zaplatí. Ale v ten mesiac údajne nedostala opatrovateľský príspevok, truhlu nemala z čoho zaplatiť. A na druhý mesiac už bola truhla zaplatená...
„Manželové lieky sú veľmi silné, pred užitím by sa mal dobre najesť,“ pokračuje. „Ale ja nemám ani len na ten chlebík. Každé ráno, keď deti ešte spia, sa zoberiem hľadať po kontajneroch. Aha, aj toto, čo majú na sebe, som vytiahla z kontajnerov,“ ukazuje na odev dcér. „Čo sa dá, zanesiem do zberných surovín, aby som im mohla kúpiť niečo jesť.“ Nuž faktom je, že desaťročná Anička vyzerá na sedem rokov, 19-ročná Alena je chudokrvná, potrebovala by výživu. „Pozrite sa na ne. Sú ako živá smrť. Už je koľko hodín a ešte nejedli,“ tlačia sa Alene staršej slzy do očí. „Aj keď sme išli na úrad, malý Fabianko mi hovorí, že je hladný, ale čo mu mám dať? Furt po tých košoch sa nedá nájsť. A vyberajú ich aj bezdomovci.“ Pri všetkom tom marazme sa snaží aspoň pravidelne platiť za byt. „Nie som dlžná ani korunu a to som si musela kúpiť aj okná, lebo na byte neboli. Bývame v malom jednoizbovom byte. Byt je bez teplej vody. Musíme si nahrievať, keď sa chceme okúpať. Nerozhadzujem peniaze. Hanba je, že musíme chodiť po košoch. Niekedy nájdem aj hliník alebo mosadz, viete, keď z kúpeľky vyhadzujú. Rozoberiem to a zanesiem do zberných surovín. Mesto by sa malo hanbiť, že sa musíme takto trápiť.“ Alena je skutočne v nezávideniahodnej situácii. Lenže váľať vinu na mesto? Či ju ono dostalo do problémov? Ale pozrime sa na to, prečo jej neposkytli jednorazovú výpomoc. Ľudmila Poláková z oddelenia starostlivosti o občana netají rozhorčenie, „Áno, bola požiadať o výpomoc, ale keďže spolu rodina poberá takmer dvanásťtisíc korún, nespĺňa podmienky na pridelenie príspevku. Okrem toho na nájme dĺži sumu vyše stodvadsať tisíc korún,“ vysvetlila zamietavé stanovisko.
Pravidlá sú prísne, výpomoc dostane len ten, kto naozaj nemá z čoho žiť. Alene sme pomohli aspoň oblečením pre deti, ktoré v redakcii nechali dobrí ľudia. A možno sa nájdu aj ďalší s obnoseným šatstvom po deťoch vo veku od 4 do 10 rokov.
