i sa jej narodila dcérka. Z veľkej lásky ostalo trpké sklamanie a živý batôžtek šťastia. Dieťa porodilo dieťa. Kým si jej rovesníčky užívajú prázdninové dni, ona chodí kojiť dcérku do nemocnice. Aby mala na cestu, zbiera hríby. Dva týždne po pôrode! Je rozhodnutá dať svoje dcérke domov a materinskú lásku, ktorú ona nepoznala.
Nepoznala náruč matky
„Keď som bola malá, mama mi chýbala najviac. Starkí ma mali veľmi radi. Snažili sa mi dať skutočný domov, ale tak ako všetky deti, aj ja som túžila po náručí mamy. No neskôr som pochopila, že mama je pre mňa cudzí človek. K starkým chodí raz za mesiac. Volám ju krstným menom. Nedokážem jej povedať mama. Občas som sa cítila sama. Otec môjho dieťaťa bol ku mne milý. Potrebovala som nehu, lásku a on mi ju dal. Starkí si mysleli, že sme len kamaráti. To, že sa máme radi, sa dozvedeli až neskôr,“ tvrdí žieňa sediace predo mnou. Má dievčenskú tvár a veľmi mi pripomína vyľakané 14-ročné dievčatko. Ťažko uveriť tomu, že pred pár dňami priviedla na svet dieťa. Vkročila do trinástej komnaty, do ktorej váhajú vojsť aj zrelé ženy. Bojí sa otvoriť svoju dušu. Priskoro zistila, že láska vie dať životu zmysel, ale vie aj zraziť na kolená. Tá jej zobrala nohy na plecia, ostali len spomienky a bábätko. Zmieruje sa s tým veľmi ťažko.
Jej láska zobrala nohy na plecia
„Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo. Keď som zbadala, že som tehotná, povedala som to môjmu priateľovi. Viem, že som sa správala nezodpovedne, mala som to riešiť inak, ale stalo sa. Nebola som na tehotenstvo pripravená. Uvažovala som aj o umelom prerušení tehotenstva. No priateľ ma prehovoril, aby som si dieťatko nechala. Sľuboval, že sa postará o nás oboch. Verila som mu. Plánovali sme si spoločnú budúcnosť. Dokonca, už bol určený aj termín svadby. Neviem, prečo sa tak zmenil. Možno sa ho dotklo správanie môjho starého otca. Veľmi ma má rád a bojí sa o mňa. Preto nebol veľmi nadšený, aby som odišla z domu. Keď si prišiel môj chlapec pre papiere potrebné na to, aby sme sa mohli zosobášiť, poslal ho kade ľahšie. Možno už teraz ľutuje svoje konanie, ale už je pozde. Stratila som svoju lásku. Možno moje dieťa nikdy neuvidí svojho otca. Presne tak, ako ja. Ani ja som svojho otca nepoznala. No moja dcérka bude mať mamu. Aj keby som si mala zodrať ruky po lakte, postarám sa o ňu,“ dušuje sa mladá mamička. Možno po prvý raz v živote si uvedomila, že svet nie je len o zábave, ale aj o zodpovednosti. Možno si jej starí rodičia vyčítajú, kde spravili vo výchove chybu a boja sa, či popri starostlivosti o svoju vnučku zvládnu aj výchovu pravnučky. No ich srdcia nezatrpkli. Sú rozhodnutí pomôcť.
Životom budeme kráčať vedno
„Do piateho mesiaca som svoje tehotenstvo tajila. Nemala som veľké bruško, dalo sa. No potom som musela s pravdou von. Starká plakala, starký kričal. Búrka po čase prehrmela. Vedela som, že z príjmu mojich starých rodičov sa nedá vyskakovať. Výbavičku som si nakúpila za peniaze, ktoré som dostala za hríby. Chodila som na ne do poslednej chvíle. V hore som bola ešte aj dva dni pred pôrodom. Škola mi ide dobre. Dúfam, že sa mi ju podarí dokončiť. Chcem pre svoje dieťa len to najlepšie. Budeme kráčať životom vedno. Ja moje dievčatko neopustím, tak ako ma opustila moja mama,“ tvrdí odhodlane. Skutočný život je však niekedy o inom, ako sú plány. Bábätko potrebuje plienky, kočík, vaničku a kopec iných drobností, ktoré niečo stoja. Mladá mamička z nášho príbehu, peniaze nemá. Teší sa však zo svojho bábätka, dúfa, že sa nájdu dobrí ľudia, ktorí pomôžu.
