Dobrodružstvo? Nespokojná myseľ, či túžba spoznávať stále nové miesta? Čo priviedlo rodinu Junkovcov ku kočovnému životu? Možno z každého trochu, ale v prvom rade to bola práca, ktorá ich živí. Okoloidúcim to bolo na prvý pohľad jasné. Malá tabuľka opretá o auto totiž oznamovala, že práve tu si môžu dať vyrobiť mäkučké páperové paplóny, či vyčistiť perie v starých prikrývkach. V troch „domoch“ na kolesách sa nachádzala prevádzka firmy aj bydlisko jej majiteľov.
„Od malička som zvyknutý na kočovný život. Otec pochádza od cirkusu a mama od kolotočov,“ vysvetľuje hlava rodiny Jozef Junk a pokračuje: „Celý život som s nimi chodil z mesta do mesta. Otec je ešte aj dnes s cirkusom v Rusku a strýkovia majú kolotoče.“ Jozef je Pražák a stále má v hlavnom meste Čiech trvalé bydlisko. Napriek tomu sa mu skutočným domovom stali slovenské mestá. „Na Slovensku som od malička vyrastal, chodil som do slovenských škôl a teraz zarábam slovenské peniaze,“ hovorí Jozef česko-slovensky. Jeho manželka Lenka je Slovenka a keďže vyrastala v bežných pomeroch, kočovný život je vraj pre ňu aj po troch rokoch stále dobrodružstvom. Pred dvomi rokmi sa im narodil syn Denis a odvtedy brázdia Slovensko traja. „Celý rok sme na kolesách a za dvanásť mesiacov vystriedame množstvo miest. Jazdíme za zárobkom. Ak chceme vyžiť, musíme ísť vždy tam, kde je o naše služby záujem,“ hovorí Jozef o spôsobe života, ktorý si zvolili. Dozvedáme sa tiež, že do skriňového auta sa zmestí stroj na čistenie peria a niekoľko metrov štvorcových v jednom z obytných prívesov nahradí aj murovaný dom. Svoje miesto tu má kuchynka, v ktorej si pripravujú jedlo, obývačka, v ktorej sa dá pohodlne posedieť a pozerať televízor, ale aj spálňa a sociálne zariadenie. Junkovci tu minulý týždeň dokonca hostili aj návštevu, jedného z Jozefových strýkov. Mnohé rodiny sa sťažujú, že nemajú dostatok priestoru v troj či viacizbových bytoch a preto sa im určite bude zdať priam neuveriteľné, že žiť sa dá „normálne“ aj na takomto malom priestore. Pani domu sme doma nezastihli a isto by ju nebola minula otázka, koľko šiat si na celoročných cestách vozí so sebou, či sa jej pomestia do minimálneho úložného priestoru v karavane, alebo ten druhý obytný príves slúži ako šatník? „V druhom prívese zatiaľ býva náš pracovník, ale postupne ho prerábam. Keď bude hotový, bude luxusnejšie vybavený ako ten, v ktorom teraz bývame my,“ prezrádza Jozef Junk.
Leto je obdobie, kedy si väčšina ľudí vyberá dovolenku. Mnohí pripnú karavan za svojho tátoša a vydajú sa k moru, alebo na potulky krajinou. Pre rodinu Junkovcov tento typ oddychu neprichádza do úvahy. Už len pri samotnej myšlienke na takúto dovolenku sa Jozef smeje: „Cestovať a pritom bývať v karavane, to nepovažujem za dovolenku. Mám toho dosť počas roka. Určite by som dal prednosť hotelu a pláži, alebo niečomu podobnému. Doprial by som si trochu luxusu.“ Príbytok na štyroch kolesách vraj zamenia za byt v paneláku aj počas vianočných sviatkov. „Počas sviatkov vždy bývame doma. Patrí sa to,“ vysvetľuje Jozef.
Tri roky sa mladá rodina snaží zarobiť si na živobytie cestovaním po Slovensku. Má takýto život viac výhod, alebo nevýhod? - pýtame sa. „Výhody takéhoto života sa nedajú popísať. Je to príležitosť získať veľa skúseností, lebo v každom kúte krajiny žijú iní ľudí, s inou mentalitou, iným prístupom. Niekde sú srdečnejší, inde menej. Žiarčania sú dobrí a srdeční. V každom prípade kočovný život je o financiách. Nie je to živobytie na zbohatnutie, ale dá sa vyžiť.“
Malý Denis má len dva roky, ale čas beží a čo nevidieť bude musieť sadnúť do školských lavíc. Podľa jeho otca práve vtedy nastane čas, kedy prehodnotí kočovný život rodiny. „Potom určite s touto činnosťou skončím. Alebo nájdem zamestnancov, ktorí sa budú starať o chod podnikania. Ja som chodil do mnohých škôl. Učil som sa tam, kde sme práve s rodičmi boli. Zo školy do školy som nosil knihu, kde bolo rozpísané od kedy - do kedy som chodil do predchádzajúcej školy. Za rok som ich vystriedal množstvo. Bolo zaujímavé stále mať nových spolužiakov, nových učiteľov..., ale synovu budúcnosť si predstavujem inak. Ružovejšie,“ hovorí Jozef Junk.
Miesto, kde sedem mesiacov stáli karavany, osirelo. Junkovci zamierili na ďalšiu „štáciu“, do Kremnice.
