Bývalá herečka Divadla Andreja Bagara v Nitre Antónia Miklíková žije a pôsobí v Paríži, odkiaľ na Slovensko prináša netradičné umenie a ideu jeho prenikania k ľuďom. Práve týmto smerom sa uberá francúzsko-slovenský festival Capalest, ktorý sa pri svojej ceste na Východ udomácnil v Banskej Štiavnici.
Antónia Miklíková vyštudovala Divadelnú akadémiu múzických umení v Prahe. Po jej ukončení pôsobila v Divadle Andreja Bagara v Nitre a hosťovala aj v martinskom divadle. Pri rozprávaní o tom, ako a kde vznikla myšlienka prepojenia slovenskej a francúzskej kultúry prostredníctvom festivalu, sa vracia práve k týmto časom. „Bolo to asi pred štrnástimi rokmi, keď ma vybrali na stáž do Francúzska. Po francúzsky som nevedela ani slovíčko, no bola som rozhodnutá naučiť sa to za každú cenu. V divadle som si teda zobrala neplatené voľno, zozbierala všetky našetrené peniaze a odišla študovať priamo na francúzsku univerzitu.“
Odhodlanie slovenskej herečky nezostalo vo Francúzsku bez povšimnutia a A. Miklíková dostala prvé úlohy. Z pohľadu vývoja festivalu však bolo zlomové stretnutie s riaditeľom Moliérovho divadla poézie Michelom de Maulne. Slovenská ambasáda v Paríži organizovala podujatie o prítomnosti Slovenska v Paríži a A. Miklíková recitovala v rámci akcie slovenské i francúzske básne. Po odhalení jej zanietenia pre poéziu a divadlo, ponúkol Michel de Maulne herečke z Nitry aj ďalšiu spoluprácu. „Michel miluje Slovensko, jeho kultúru a predovšetkým ľudí. Obaja sme teda rozmýšľali o tom, ako naše krajiny prepojiť. Navrhla som mu, aby sa do Paríža priniesol slovenský režisér a jemu sa táto myšlienka páčila,“ opisuje začiatky spolupráce, ktorá neskôr vyústila do multikultúrneho festivalu. V Moliérovom divadle v Paríži sa tak predstavili režiséri ako Peter Gábor či Roman Polák.
A. Miklíková po svojom prvom predstavení zostala parížskemu divadlu poézie verná až do súčasnosti. Ročne v ňom nacvičí jedno či dve predstavenia. Sama tvrdí, že „hluché obdobia“ nikdy nemala – postupom času organizovala v Paríži všetko, čo súviselo so slovanskou kultúrou. Capalest bol prirodzeným pokračovaním jej organizačnej iniciatívy, ktorú podporoval aj Michel de Maulne a neskôr aj Milan Kňažko. „Všetci chceli doniesť na Slovensko to, čo ľudia ešte nepoznajú, prekvapiť ich a zblížiť aj s umením, ktoré nepoznajú. Francúzsku sme zasa chceli predstaviť našu kultúru,“ opisuje prvotné ambície Capalestu. Po niekoľkých stretnutiach básnikov a intelektuálov z východnej Európy sa rozhodli „otvoriť“ tieto diskusie aj verejnosti a vytvoriť festival. Pri výbere miesta bolo veľa ľudí za Prahu, Michel de Maulne však navrhol Banskú Štiavnicu. Aby svojich európskych spolupracovníkov presvedčil, priviedol ich priamo do bývalého baníckeho mesta. Sám im ukázal miesta, na ktorých sa predstavenia môžu odohrať – od netradičných krčmičiek cez priestory zámku až po banícke štôlne. Nakoniec jeho návrh všetci jednohlasne odsúhlasili. Na Slovensko sa tak pred štyrmi rokmi dostalo viacjazyčné divadlo, jedinečná hudba a predovšetkým veľa zaujímavých ľudí.
Capalest sa stal miestom, na ktorom sa stretávajú ľudia s umelcami z rôznych krajín, a tí si okrem potlesku na pódiu odnášajú aj poznanie Slovenska a jeho obyvateľov. Jednotlivé vystúpenia sú originálne – buď sa nacvičujú špeciálne pre festival, alebo sa do existujúcich predstavení dosadzujú slovenskí herci a interpreti. Festival komunikuje s návštevníkmi niekoľkými jazykmi, prihovára sa im netradičnými melódiami a sľubuje vždy niečo nové.
A práve v tom sa podľa jeho výkonnej riaditeľky Antónie Miklíkovej odlišuje od iných.