
vyššou bankovkou. Aby neznervóznil ďalších nastupujúcich, výdavok si bez prepočítania vložil rovno do vrecka s tým, že neskoršie si ho preloží do peňaženky. Keď tak chcel urobiť hneď po vystúpení z autobusu, zistil, že mu vodič vydal len štyri dvadsaťkoruny a desaťkorunovú mincu. Vo výdavku chýbala rovná stovka. „Keď som to zistil, autobus bol už preč,“ hovorí Jozef. „Spýtal som sa preto ďalšieho vodiča, že čo mám robiť. Povedal mi, že „môj“ šofér už v ten deň končí, aby som prišiel v pondelok. Vraj také prípady sa stávajú a aj on sám už viackrát po službe vracal peniaze. V kase ostávajú ako zvyšné.“ To Jozefa ukľudnilo, bol si istý, že šofér pri zratúvaní peňazí zistil rozdiel a peniaze mu vráti. „Som invalidný dôchodca, sto korún pre mňa nie je zanedbateľných, preto som sa na ďalší týždeň za šoférom vybral,“ pokračuje Jozef. „Najprv ho nebolo možné nájsť, až ho nakoniec mobilom privolal dispečer. Keď som mu povedal, čo sa stalo, začal sa ohradzovať, že on je čestný a ani len nepripustil možnosť, že sa mohol pomýliť.“ Darmo mu Jozef ukazoval preukaz ZŤP a apeloval naňho slovami, že to ako keby okradol žobráka, šofér si húdol svoje a ani sa len nesnažil zamyslieť, či mu naozaj v kase niečo nezvýšilo. „Nechcem nikomu ublížiť, svoju skúsenosť som vám porozprával len pre poučenie ďalších cestujúcich. Ja sám si budem odteraz pozorne prepočítavať každý výdavok, aj keby kvôli tomu mali autobusy meškať,“ dodal draho poučený Jozef. A vám všetkým odporúčame robiť to isté. Lebo ak rozdiel vo vydávaní peňazí nezbadáte hneď, na druhý deň si ho budete zbytočne pýtať.