svojim rodákom Maximilianovi Hellovi a jeho pomocníkovi. Keďže Hell pochádzal zo Štiavnických Baní, z rodiska Števíkových predkov, po návrate sa o tomto lapsuse zmienil v médiách. To zaujalo starostu Lúčnice nad Žitavou Vladimíra Kmeťa, známeho jeho cestovateľskou vášňou. Rozhodol sa Vardo navštíviť a presvedčiť sa o Števíkovom „objave“ na vlastné oči. Zistil, že je to naozaj tak. Po návrate uvažoval nad tým, ako národnostnú „krivdu“ napraviť. A tak vznikla myšlienka zorganizovať expedíciu za polárny kruh. S týmto cieľom navštívil Hellovo rodisko, kde mu bez váhania vyšli v ústrety. Obec zainvestovala do nových pamätných tabúľ, ktoré sprevádzal až do Vardo aj zástupca starostu Štiavnických Baní Stanislav Neuschl.
Čo robil Hell na ostrove?
V roku 1767 poveril kráľ Dánska a Nórska Kristián VII. svojho vyslanca vo Viedni, aby zistil, či by slávny astronóm Hell bol ochotný na náklady jeho kráľovskej výsosti podniknúť v roku 1769 cestu na ostrov Vardo v Ľadovom mori, odkiaľ mal pozorovať prechod Venuše cez solárny disk. Hell s radosťou ponuku prijal. Na miesto pozorovania vyrazil aj so svojím pomocníkom Šajnovičom už 28. apríla 1768 a trvalo takmer pol roka, kým dorazili do Vardo, kde ich privítala zamrznutá pôda pokrytá snehom a polárna noc. Osem mesiacov študovali faunu a flóru tejto arktickej oblasti za polárnym kruhom, more, svetielkovanie morskej vody, polárnu žiaru, život a jazyk Laponcov. Určili presné zemepisné súradnice pozorovacieho miesta a v deň prechodu, 3. júna 1769, sa ho snažili čo najpresnejšie zachytiť. Prvoradým cieľom Hellovej expedície bolo určenie slnečnej paralaxy. Je to uhol, pod ktorým by sme videli zo stredu Slnka rovníkový polomer Zeme. Z rôznych miest na Zemi sa Venuša pri prechode premieta na rôzne miesta slnečného disku. Zmeraním tohto rozdielu možno určiť vzdialenosť Venuše a aj vzdialenosť Zeme od Slnka.
Po stopách slávneho rodáka
Dobrodružná cesta na ostrov Vardo sa začala 26. júla zavčasu ráno, pričom si expedícia zvolila takmer totožnú cestu, akú absolvoval pred 238 rokmi Maximilian Hell. „Išli sme tam deväťmiestnym autom, takým minibusom,“ hovorí Stanislav Neuschl. „Naša cesta viedla z Bratislavy do Prahy, odtiaľ do Nemecka a Dánska. V Kodani sme sa aspoň na chvíľu zastavili pri Malej morskej víle. Potom sme pokračovali cez druhý najväčší most na svete a mostom sme prešli aj do Malmoo vo Švédsku a odtiaľ do nórskeho Osla.“ Tam ich vo večerných hodinách prijal slovenský veľvyslanec Dušan Rozbora, s ktorým sa dohodli na ďalšom postupe. Sľúbil, že príde za nimi na ostrov. „Čakal nás ešte kus cesty cez Nórsko,“ pokračuje Neuschl. „Došli sme až do mesta Bodo, kde sa Maximilian Hell nalodil a na sever išiel loďou. Aj my sme sa prepravili trajektom na ostrovy Lopoty, o ktorých sa hovorí, že kto ich nevidel, nebol ani v Nórsku.“ Keďže celá cesta merala deväťtisíc kilometrov, nerobilo členom expedície problém odskočiť si 130 kilometrov na najsevernejšie miesto Európy Nordkap, kde slnko v lete vôbec nezapadá. „Na prekvapenie, počasie nám prialo. Väčšinou tam býva veľmi chladno aj v lete, vyskytujú sa búrky aj sneh, no na našu veľkú radosť sme mali pomerne príjemne a slnečné počasie,“ pochvaľuje si.
Namiesto jednej tabule dve
Na ostrov Vardo dorazili po siedmich dňoch, 1. augusta. „Hneď na druhý deň sme priamo v múzeu osadili tabuľu s textom, že sme doniesli nášmu rodákovi Maximilianovi Hellovi zo Slovenska túto pamätnú tabuľu,“ hovorí o najdôležitejšom cieli ďalekej cesty Stanislav Neuschl. „Na tabuľke sú zároveň vyryté mená všetkých členov expedície a nechýba ani erb Štiavnických Baní. Druhú pamätnú tabuľu sme osadili na budove obecného úradu, presne na mieste, kde Maximilian Hell pozoroval prechod Venuše cez solárny disk. Na tejto tabuli je aj Hellov portrét a slovenský štátny znak. Takto sme naraz spropagovali Maximiliana Hella, Slovensko, aj Štiavnické Bane.“
Samozrejme, pri tejto významnej udalosti nechýbal ani náš veľvyslanec a starosta ostrova Vardo. „Na ostrove bolo počas tých troch dní, čo sme tam pobudli, zamračené. Teplota sa pohybovala len okolo desiatich stupňov nad nulou. Samospráva nám však pripravila milé prekvapenie. Starosta nám zaplatil na tri noci hotel, aj stravu. S tým sme nerátali, potešilo nás to. Mohli sme sa konečne v pohode vyspať, vysprchovať.“ A konečne sa mohli aj slušne najesť v hotelovej reštaurácii. „V hoteli sme si objednali, čo sme chceli - lososa, soba, morské príšerky, ale oficiálny obed bol pre nás skutočným prekvapením. Bolo to niečo na spôsob obloženej misy, žiadna polievka, či rezne. Na tanieroch nám doniesli šunku, syr zeleninu a krevety...“
Vtáči ostrov a krabia farma
Po oficialitách hneď na druhý deň navštívili vtáči ostrov, kde žije vyše sedemdesiattisíc vtákov. „Je to taký menší ostrov, skoro celý sme ho prešli. Vtáky neustále škriekali, človek tam nemal šancu dlhšie sa zdržať. No a vtáčiemu trusu sa proste nedalo uhnúť. Len to tak plieskalo okolo nás,“ spomína s úsmevom. A keď už boli vo Vardo, nenechali si ujsť ani krabiu farmu, ale špecialitu z nich si nedali. „Nechceli sme, aby si mysleli, že nám musia všetko dať.“
V storočnej krčme
Nórsko je pre našinca všeobecne drahé, pre Slovákov zvlášť. „Môžem povedať takú jednu skúsenosť,“ pokračuje Neuschl. „Pivo moc nepijem, je skôr výnimkou, keď si ho dám doma za obedom. Ale keď sme už boli tam a povedali nám, že na Vardo majú viac ako storočnú krčmu, tak sme si tam išli posedieť. Dal som si jedno pivko, nahovorili ma ešte na druhé. Za obe som zaplatil 112 nórskych korún, v našich korunách vyšli na vyše 500 korún. Bolo to moje najdrahšie pivo v živote.“
Polárny deň
Na severe za polárnym kruhom je v lete stále deň. „Skutočne tam bolo stále bolo vidno, takže človek bol z toho celý pomýlený. Napríklad, keď sme čakali v Bodo na trajekt, tesne pred polnocou som si vyfotil kostolnú vežu. Slnko zapadlo okolo jedenástej, trošku sa zošerilo, ale po jednej hodine ráno už začalo svitať,“ hovorí. Keď sa povie polárny kruh, každý si predstaví mráz a nekonečné snehové pláne. „Je to v podstate tak. Za polárnym kruhom pekne vidieť, ako končí vegetácia. Spočiatku je ešte dosť stromov, potom už len brezy a nakoniec nič. Len skaly a tráva. Bývať je tam zložité. Úplne sa mi potvrdilo, že všade dobre, ale doma najlepšie.“
Žiadna dovolenka, ale vyčerpávajúca cesta
Podaktorí si mysleli, akú fajn dovolenku si Stanislav Neuschl užil. „Nebola to až taká jednoduchá cesta,“ oponuje. „Bola pomerne vyčerpávajúca a ja osobne som dosť prežíval, že po štrnástich rokoch manželstva som bol prvýkrát takto dlhšie odlúčený od rodiny. Cesta trvala 16 a pol dňa, doteraz som bol preč z domu najviac na dva dni a aj to len na Slovensku,“ zdôveruje sa Neuschl. „Celou cestou som sa radoval aj trápil. Ani manželke nebolo všetko jedno, nehovoriac o deťoch.“ Cestou jedli väčšinou suchú stravu, prípadne nejaké cestoviny a polievky, ktoré si uvarili na malom plynovom variči. Stanislavovi sa podarilo nechtiac schudnúť takmer päť kíl.
Vyskytli sa aj nepríjemné zážitky
„Počas expedície sme spávali v stanoch, boli sme radi, keď sme našli nejaký pľac. Keď sme už za Oslom hľadali niečo, kde by sme sa mohli rozložiť, zbadali sme jeden dom. Rozhodli sme sa prespať neďaleko s tým, že tam sa nám nemôže nič stať. Domáci neboli doma, reku, opýtame sa ich, keď prídu. Ešte som zažartoval, že keď sa vrátia, tak nás vyženú. O polnoci sa vrátila domáca, ani sme jej nestihli nič vysvetliť a naozaj nás vyhnala odtiaľ. Ešte aj políciu chcela volať. Museli sme sa zbaliť a presunúť sa ďalej. Vari po 500 metroch sme opäť rozložili stany a konečne sa trochu vyspali. Keď sme ráno vyšli zo stanov, zistili sme, že sme sa uložili rovno pred objektom nórskej armády... Na ďalšiu noc sme prišli na akúsi pláž. Boli na nej dva domy, tak sme sa v obidvoch spýtali, či tam môžeme prespať. Povedali nám, že je to verejný priestor a kľudne tam môžeme ostať. Domácich sme pohostili slovenskou borovičkou, ba zahrali sme im aj na fujare, ktorú sme niesli ako dar starostovi Varda. Keďže tam bolo ohnisko, potešili sme sa, že si konečne dáme niečo teplé. Ale s tou myšlienkou sme sa museli rýchlo rozlúčiť. Domáci nám vysvetlili, že už dlhšie nepršalo a v Nórsku, keď viac ako dva týždne neprší, je zakázané rozkladať oheň...“
Angličtina každodenná
Celou cestou sa pomocou tlmočníčky dorozumievali po anglicky. „Myslel som si, že pri návrate Pobaltím trošku oprášim školskú ruštinu, ale veľmi som sa mýlil. Ešte s tou staršou generáciou sa dalo prehodiť slovko, dve po rusky, ale mladí ľudia komunikovali už len v angličtine. Vlastne všade sa hovorilo po anglicky, dokonca aj v Nemecku. Po tejto skúsenosti budem trvať na tom, aby moje dcéry prešli v škole z nemčiny na angličtinu. Je to skutočne celosvetový jazyk,“ hovorí s absolútnou istotou Stanislav.
Cesta späť
„Domov sme sa nevracali tou istou cestou, ale cez Fínsko. Zastavili sme sa pri polárnej čiare, kde sú stále Vianoce. Videli sme Santa Clausa, aj jeho vianočnú poštu. Odtiaľ sme išli do Helsínk a trajektom priamo do hlavného mesta Estónska Talinu. Pokračovali sme cez Lotyšsko so zastávkou v Rige, pozreli sme si Jantárovú cestu, kde si na každom kroku môžete nakúpiť jantáre. A potom cez Litvu a Poľsko na Slovensko. Vrátili sme sa v piatok 11. augusta.“
Expedície sa zúčastnil starosta Lúčnice nad Žitavou Vladimír Kmeť, tlmočníčka Mária Beneová, zástupca starostu Štiavnických Baní Stanislav Neuschl, tisíce kilometrov odšoféroval Patrik Trubíny, nechýbal kuchár Rastislav Cagáň a kameraman Ladislav Tóth.
Čo bude ďalej?
„Jeden cieľ bol osadiť pamätné tabule a spropagovať Slovensko a tým ďalším je nadviazanie partnerskej spolupráce medzi obcou Štiavnické Bane a ostrovom Vardo, ktoré má 2200 obyvateľov,“ prezrádza Neuschl. „So starostom ostrova sme o tom hovorili, aj sme sa zhodli na možnej „družbe“. Išlo by predovšetkým o cestovný ruch. Mojím snom je, aby aspoň raz deti z našej školy, ktorá nesie názov po Hellovi, uvideli, kde náš slávny rodák pôsobil a aké objavy tam urobil. A zase deti z Vardo by mohli prísť k nám, aby videli, kde sa Hell narodil. Najviac túžim po tom, aby som nielen ja videl ten svet, ale aj naši rodáci, naši obyvatelia, naše deti. Zatiaľ je to však len hudba budúcnosti,“ dodal Stanislav Neuschl.
