Článok pokračuje pod video reklamou
Laci báči, ako pána Horvátha oslovujú priatelia, oslávi deväťdesiate narodeniny o pár týždňov, presnejšie 7. novembra. V rodinnom dome v Leviciach žije so svojou manželkou, synom a nevestou. Jeho život je poprepletaný smutnými i veselými spomienkami. Jedno však možno povedať s určitosťou: Deväťdesiatnik Ladislav, aj napriek pokročilému veku, zostal verný svojej najväčšej vášni, futbalu. Ako bývalý aktívny futbalový hráč a tréner nám predostrel celú svoju futbalovú kariéru.
Vedeli sme, že nás čaká pán v pokročilom veku, ktorý sa stále venuje futbalu. Netušili sme však, že bude v kondícii, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani päťdesiatnici. Laci báči sa na našu návštevu pripravil – na stole boli prichystané fotky z mladosti, takže rozprava sa mohla začať.
Začínal s handrovou loptou
S futbalom sa skamarátil už v detskom domove v Leviciach, kde vyrastal a na ktorý si aj po rokoch spomína s úsmevom.
„S priateľmi sme si vyrobili handrovú, vypchatú loptu a učili sa hrať futbal. Už vtedy som vedel, že sa tomuto športu budem venovať veľmi dlho,“ hovorí o svojich prvých kontaktoch s futbalom. V dvanástich rokoch opustil detský domov a začal sa učiť za holiča. Popri remesle tvrdo trénoval, čo prinieslo výsledky - vypracoval sa na výborného futbalistu. Prijali ho do prvého mužstva v Leviciach, kde bol najmladším a najšikovnejším hráčom. Konkuroval aj profesionálom. Na svoj prvý zápas proti Lučencu spomína takto: „Obecenstvo ma povzbudzovalo a protihráči ma tvrdo bránili, ale ja som bol vždy odvážny.“
Hral aj počas
druhej svetovej vojny
Uznania za svoje hráčske kvality sa mu dostalo aj vtedy, keď počas druhej svetovej vojny narukoval na front do Minska v dnešnom v Bielorusku. Tu pracoval ako holič, kuchár, neskôr bol povýšený na pomocníka veliteľa. Vo voľnom čase si aj tam zahral futbal v zápasoch, ktoré sa odohrávali medzi vojenskými jednotkami, ale aj proti Nemcom. Po jedenástich mesiacoch strávených na vojne sa vrátil späť do Levíc.
„Mužstvá z okolitých dedín ma neustále volali hrať futbal. Niekedy som odohral aj dva zápasy za deň,“ hovorí o časoch svojej najväčšej slávy. V tej dobe boli autá na Slovensku raritou, a tak futbaloví hráči museli chodiť na zápasy pešo alebo behom. Popri chôdzi sa, samozrejme, aj trénovalo. Na prípravné zápasy v zahraničí -
v Maďarsku či Rakúsku, si futbalisti najímali nákladné auto, ktoré ich na miesto dopravilo.
Aktívny futbal
zanechal pre zranenie
Ladislav sa zo svojich úspechov netešil dlho: „Faulom protihráčov som nedokázal dlho čeliť ani odvahou. Ako 24-ročný som utrpel zlomeninu kľúčnej kosti. Rodina na mňa naliehala, aby som futbal prestal hrať aktívne. A tak sa aj stalo.“ Svoj posledný súťažný zápas preto odohral proti Šahám.
Za zmienku stojí aj jeho takmer rovnako šikovný, o dva roky mladší brat Ján, ktorý hrával v tom istom mužstve. Rozdiel medzi nimi bol v tom, že mal výbušnejšiu povahu, kariéru futbalistu zažehnal v rovnaký čas. Laci báči dostal ponuku trénovať dorast LT Levice, ktorú neodmietol. Popri celoživotnej práci mlynára pripravoval svojich zverencov. Úspechy nenechali na seba dlho čakať a družstvo LT Levice sa stalo najlepším v okolí. Svoje trénerske nadanie ponúkol i rómskemu mužstvu v Starom Hrádku, ktoré povýšil v mysliach profesionálnej i laickej verejnosti. Na svojich zverencov - bratov Chanovcov, bratov Szalmovcov či Gejzu Cziriu - si spomína dodnes ako na najlepších futbalistov, ktorí využili pomoc trénera a uchytili sa. Nezabúda však ani na tých menej priebojných.
Nastupuje v drese veteránov
V súčasnosti Ladislav Horváth reprezentuje mužstvo veteránov exhibične pri organizovaných slávnostiach. Minulý rok ním bol zápas Slovenské Ďarmoty versus Levice. Na ďalšie zápasy sa pripravuje poctivo, denne si zakope s loptou, športuje. Jeho syn však záľubu vo futbale dodnes nenašiel, svoj voľný čas venoval hudbe. Láske k športu ani talentu sa asi nedá naučiť, človek sa s tým musí narodiť.PAULÍNA LABUDOVÁ
