Zlatá rybka na cigánsky spôsob

No stala sa mi taká vec: Prišla povodeň a zobrala mi moju červotočmi prežratú drevenicu aj s niekoľkými deckami. Pri ich ratovaní mi v kešeni uviazla zlatá rybka. Už som ju chcel zaradiť do jedálnička, keď tu sa mi prihovorila rómskym hlasom:
„Dežo, Dežo, zle ty robíš, radšej ma pusť a splním ti tri, možno aj štyri želania.“
Umyl som posolenú zlatú rybku a dal som sa s ňou do reči. Vravela, že má styky, teda, že ich mala už s kde-kým a že zariadi čokoľvek, čo si zaželám. Ilona, ako moja stará, hneď, že nám voda vzala matrace a že by bolo načim nové.
„Dyk, Ilona, hádam nebudeš zlatú rybku zaťažovať takými hovädinami, v tom našom provizórnom chlieve nám postačí aj slama. Musíme si želať voľačo onakvejšie, však, moja?“ obrátil som sa na vodného živočícha. „Čo keby si ma urobila vajdom?“
„Ako si želáš, tak sa stane, ale teraz ma daj do akvária, lebo voda v potoku je od tých vašich odpadkov nepoživateľná,“ a čľupla do pohára.
A div divúci, stal som sa vajdom. Po určitom čase sa mi však zunovalo riešiť malicherné spory mojich ukričaných súkmeňovcov a opäť som vytiahol rybku z pohára, aby sa nadýchala čerstvého vzduchu.
„Chcem byť poslancom,“ vravím zázračnej rybke.
„Ale to asi nepôjde, vy, Rómovia, nemáte zastúpenie v parlamente,“ mudrovala.
„Ale ja chcem,“ tvrdošijne som trval na svojom.
„No, dobre, stane sa, veď napokon vo vláde máš príbuzných-cigánov habadej.“ A bol som poslancom. Keď som však videl, ako každý môj kolega tajne podniká a bohatne, nemohol som byť predsa čiernou ovcou medzi gádžami, chcel som zarábať aj ja.
„Zlatá rybka, splň mi ešte tretie želanie, chcel by som podnikať.“ Zlatá rybka sa chytila plutvami za hlavu a zabedákala:
„Duša rómska, nešťastná a či ty tušíš, čo to je za nezávideniahodný kumšt?“
„Dyk, dokázali to iní, dokážem to i ja,“ sebavedomie mi už poriadne narástlo.
Zlatá rybka bezmocne kývla chvostom na znak súhlasu a tak som začal.
Najprv bolo treba vybaviť si súhlas parlamentného výboru, živnostenský list, potvrdenie o kúpe pozemku, prehlásenie o účele a perspektíve využívania nehnuteľnosti, potvrdenie o vlastníctve pozemku, povolenie na stavbu výrobných budov od odboru výstavby, odobrenie projektu, zápis do katastra, urgenciu na urýchlenie zápisu, súhlas so stavbou od susediacich obyvateľov, výpis z trestného registra, povolenie odboru životného prostredia, povolenie od obecného úradu, získanie členstva do združenia podnikateľov, súhlas od združenia podnikateľov, preukázanie výpisu z konta, ktoré malo predpokladať úspešné dokončenie stavby, povolenie okresného hygienika, potvrdenie o spôsobilosti podnikateľa po zdravotnej stránke ako i psychická spôsobilosť,...atď...atď. Bol som na konci so silami a to som bol len na začiatku.
Trvalo mi rok, kým som mohol začať so stavbou. Ďalší, kým som ju dokončil a všetko uviedol do chodu. Na to mi bolo treba ďalších 23 vyplnených tlačív, potvrdení, prehlásení, osvedčení a povolení. A keď som rozbehol výrobu, potom to len prišlo. Kontrola za kontrolou, jedna inšpekcia striedala druhú, kľučky si tu podávali všetky stupne rôznych inštitúcií, oficiálne i neoficiálne, štátne i občianske organizácie. Keď som sa radil s kolegami, tí len lakonicky poznamenali:
„To je predsa normálne, tak to u nás chodí.“
Tak toto mala na mysli zlatá rybka, keď ma vystríhala! Ale keď som už zašiel tak ďaleko, povedal som si, že musím vydržať.
Prešiel rok. Účtom nebolo konca, samé poplatky, dane, dary, sponzorské, pokuty, doplatky, odškodné a čo ja viem, čo ešte. Urobil som si ročné vyúčtovanie a predbežné daňové priznanie a zistil som, že som hlboko v mínuse, a tak som si musel zobrať pôžičku. A opäť celý kolotoč žiadostí a tlačív od ručiteľov a čo ja viem koho ešte. Nestihol som pôžičku dostať a už sa prihlásili výpalníci. Zbytočne som im tvrdil, že nemám ani vindru, ako na výstrahu mi vyhodili do vzduchu auto. Keď mi mierili pištoľou medzi oči, zapovedal som sa, že končím. Ale ako? Veď zrušenie podniku ma ešte viac zruinuje. Týždeň som chodil s hlavou v smútku a nakoniec som sa rozhodol, že sa idem utopiť. Vybral som sa k Hronu a smutne pozeral do vody a čo nevidím? Ku brehu priplávala akási rybka, tvrdila, že bola zlatá, ale že po vstupe do EÚ zdevalvovala. Ale na zázraky vraj ešte licenciu má a že mi môže pomôcť.
„Tak, čo by si rád, Dežko?“
„Nechcem už viac podnikať, nechcem byť poslancom, ani vajdom, nechcem už žiť medzi gádžovskou komunitou, vráť mi moju barabizňu. K šťastiu mi úplne postačí sociálka a ak poniže cigánskej osady bude krásny bandurkový lán...“