Festival humoru a satiry Kremnické gagy sa po dlhých rokoch vrátil tam, odkiaľ pred dvadsiatimi šiestimi rokmi vyšiel - do obnoveného podzemného klubu Labyrint. Vznikol tam ako malý festivalík s neistou budúcnosťou, aby už na ďalší rok ukázal svoju životaschopnosť a nielenže prežil, ale z roka na rok ukazuje, že kvalitný humor má na Slovensku ešte miesto. Hoci prešiel podľa hlavnej dramatugičky gagov Dariny Abrahámovej v posledných rokoch mediál- nym výpredajom, „roduverní humoristi“ mu zahynúť nedali.
Klub Labyrint bol zatvorený neuveriteľných šestnásť rokov, no teraz sa do neho vrátili hlavne komorné programy festivalu. Popri ňom veľké festivalové scény zaplnili celé mesto a starali sa o smiech a pohodu počas troch festivalových dní. V uličke slávnych nosov pribudli k Satinskému, Filipovi a Radičovi Viktor Kubal starší spoločne s Mariánom Kochanským zo skupiny Lojzo. Hoci sa pôvodne uvažovalo o tom, že do uličky slávnych nosov budú postupne pribúdať iné telesné partie, nakoniec si nos presadil bývalý hlavný dramaturg gagov Stano Radič. Bez nosa je vraj dobrý humorista stratený. Plastika Viktora Kubala vyšla z autorskej dielne Drahomíra Zobeka a okrem typického nosa karikaturistu s neodmysliteľnými fúzikmi sa sem zmestila aj jeho najobľúbenejšia kreslená postavička zbojník Jurko. Roman Lugár sa zas pri Mariánovi Kochanskom pohral nielen s nosom, no zmestil sem aj neodmysliteľnú baretku a dva predné zúbky.
Kremnica bola na tri dni hlavným mestom humoru a bolo to cítiť z každého kúta mesta. Divadelníci, hudobníci a literáti sa starali o pouličný aj scénický humor a dostať sa na niektoré predstavenia bolo doslova hrdinským činom. Napríklad na Radošínske naivné divadlo bola taká tlačenica, že niektorí to radšej vzdali a väčšina sa dnu vôbec nedostala. Pred organizátormi tak stojí počas budúceho roka neľahká úloha – ako dať do súladu rastúci záujem o festival a obmedzené kremnické priestory. Našťastie, výber programov bol neobyčajne široký a ak ste sa nedostali na jeden, mali ste k dispozícii mnoho ďalších.
Sloganom festivalu bolo, že humor je v podstate vážna vec a v tom duchu sa nieslo aj viacero podujatí. O gýči sa hovorilo naozaj vážne. Na medzinárodnom sympóziu odzneli aj také závažné témy ako metódy identifikácie gýča u starých Slovanov, gýč ako počuješ, či odborný výklad o gýčolytiáze – stále rozšírenejšom civilizačnom ochorení. Vo vážnom duchu ukončili aj „srandovný školský rok“. Podľa prezidenta Akadémie humoru Slovenska Stanislava Štepku sa jednotliví akademici pri rozdeľovaní Zlatých gunárov, ale aj anticeny – Trafenej husi poriadne zapotili. O túto obdobu hollywoodskej Zlatej maliny bol tento rok tvrdý boj, no nakoniec z neho víťazne vyšiel Richard Rybníček za demontáž verejnoprávnej televízie.
„Tiež za to, že krízu televízie dokázal prezentovať ako jej úspech,“ potvrdil riaditeľ festivalu Ján Fakla. Skutočných ocenení – Zlatých gunárov sa našťastie udelilo podstatne viac, rozhodovali o nich v pätnástich kategóriách. Z divadelných iscenácií ich získalo Teatro Tatro za Proroka Ilju, Radošínske Desatoro ocenili v kategórii kabaretných a pouličných predstavení, medzi karikaturistami zvíťazil Dušan Polakovič. Cenu Stana Radiča za objav roka si z rúk Ivety Radičovej prevzala Petra Polnišová.
Vzhľadom na to, že aj láska k humoru by mala ísť cez žalúdok, vydarené trojdnie zavŕšil veľký srandovný piknik. Ak ste mali chuť dozvedieť sa, ako je to s vašim zmyslom pre humor, stačilo vystáť dlhý rad pred veštiarňou. Veštili v nej zdravo, lacno a chutne.
