, aj so svojím drahým.
Bola krásna bezoblačná noc, keď sa Justínka náhle prebudila.
„Drahý, voľačo tu nie je v poriadku…“ budila pána Kumulonimbusa.
„Čo je? Čo sa stalo?“ zamrmlal rozdriemaný Florián.
„Pozri sa hore. Nič ti to nevraví?“ ukázala prstom smerom k oblohe.
„Vraví. Je jasno, pretože tlaková výš blížiaca sa z východu začína vypĺňať priestor nad našimi zemepisnými šírkami.“ S chuťou si zívol. „Mimoriadne dobrá viditeľnosť je spôsobená nízkou percentuálnou vlhkosťou vzduchu, aj rosný bod má ideálnu hodnotu…“
„To som nemyslela, pozri sa ešte raz. Čo vidíš?“ naliehala.
„Aha, myslíš Polárku. V tomto ročnom období má intenzívnu svietivosť, pretože atmosféra je dostatočne prehriata. Je to spôsobené prúdením tropického vzduchu z afrického kontinentu. Zajtra budú denné teploty opäť dosahovať maximá. No to nepotrvá dlho. Stredný kvadrant mliečnej dráhy vykazuje určité znaky búrlivých teplotných reliéfov. Povedal by som, že nás čaká vpád studeného vzduchu a to už v najbližších dňoch…“
„Prosím ťa, drahý, prestaň už s tými meteorologickými termínmi, nie si v práci. Pozri sa na vec očami laika.“
„Ach, áno, že som si to hneď nevšimol! Mesiac je v splne a na dnešný deň pripadá zatmenie, ktoré je zreteľne viditeľné iba z južnej pologule. Ale náznak môžeme čiastočne postrehnúť i u nás. Najmä špeciálnymi prístrojmi…“
„Tak dosť! Nevidíš oproti včerajšiemu večeru žiadnu zmenu?“ dôraznejšie sa pýta Justínka.
„Je chladnejšie, asi padne i ranná rosa, to bude dané rozdielmi denných a nočných teplôt. Ale, áno, jedna by tu bola. Keď sme zaspávali, mali sme nad sebou červenú oblohu, teraz je celá čierna. Neviem si to vysvetliť, iba ak to boli večerné zore…“
„Tak, ja ti to teda poviem. Žiadne zore, žiadne fyzikálne zákony prírody, žiadne atmosferické poruchy! Drahý, kým sme spali, niekto nám ukradol stan!“
Autor: Emília Molčániová