by znamenalo, že sme na tom správnom mieste. Kopali sme zamrznutú zem, až nám dlane krvácali, jedli sme sucháre a sušené mäso, celé dni a mesiace... A pri živote nás držala len nádej, že práve my raz nájdeme toľko zlata, aby nám postačilo na zvyšok života.
Ak sa niekto z nás dostal k takýmto dobrodružstvám, tak to bolo pri knihách či filmoch. Časy zlatokopov sú nenávratne preč. S tým sa treba zmieriť. Alebo nie? Určite sa s takýmto konštatovaním nezmierili muži, ktorých sme stretli pri Hrone, neďaleko cesty na Ostrú Lúku. Nie, nehľadali zlato. Motorkári, ktorí mali preteky, si ich pozvali, aby ich naučili ako ryžovať zlato.
Prihlásil ho profesor
„Sme naozaj zlatokopi, ryžujeme zlato... Nie však prospektorsky v prírode, ale súťažne,“ predstavil sa Demeter Gacov, stojac vo vode. Zlato ryžuje už trinásť rokov, jeho kamarát Miroslav Kapsdorfer z Kremnice dokonca dvadsaťpäť. „Keď som študoval na strednej škole, organizovali majstrovstvá v ryžovaní zlata. Bola to iba druhá akcia v Československu. Profesor nás prihlásil a odvtedy už na ne chodím stále,“ povedal Miroslav Kapsdorfer. Čo ho na ryžovaní zlata zaujalo? Na to odpovedal celkom jednoznačne: „Život. Spôsob života zlatokopov...“ Tí sa pravidelne stretávajú na rôznych akciách doma i v zahraničí. Na Slovensku ich združuje Asociácia slovenských zlatokopov, má asi stodvadsať registrovaných zlatokopov. Obaja zlatokopi sú členmi Kremnického klubu zlatokopov a pred niekoľkými dňami sa vrátili z Majstrovstiev sveta v ryžovaní zlata, ktoré boli vo Fínsku.
Trestné minúty za stratenú zlátenku
Šampionát zlatokopov má pevné pravidlá. Do vedra s pieskom dajú organizátori zlato, pritom nikto zo súťažiacich nevie koľko! „Je pripravených tridsať klajmov – to sú také ohrady alebo kade, v ktorých sa súťaží. Každý musí mať na súťaženie rovnaké podmienky. Dostane vedro s pieskom, v ktorom sú naočkované zlatinky. Potom sa preteky odštartujú,“ vysvetlil Gacov. Úlohou zlatokopa je nájsť všetky zlatinky a dostať ich do ampulky v čo najkratšom čase. Za každú stratenú zlatinku je päť trestných minút.
Na veľkých podujatiach sa používa skutočné zlato, nie žiadna náhrada. „Je to naozaj skutočné – prírodné zlato. Hovorí sa mu štvordeviatkové, obsahuje teda 99,999% čistého zlata,“ dodal Gacov. Väčšinou sa dováža zo Spojených štátov a Kanady, kde ho našli skutoční prospektori. Okrem prírodného zlata sa používa aj priemyselne spracované, ide o tenký zlatý pliešok nastrihaný na malé kúsočky.
Iba na zaplatenie nákladov
Zlato na Slovensku už Kapsdorfer skúšal nájsť. „Hľadal som niekde pri Pezinku, no našiel som iba veľmi maličké kúsočky.“ Hľadanie zlata nie je záležitosťou na pár hodín, trvá to aj niekoľko týždňov. Používajú sa tiež pumpy, teda trubice s piestom, ktorými sa vyťahuje materiál spod skál, tam sa totiž usadzujú ťažké produkty, teda aj zlato. Vytiahnutý piesok si dá zlatokop do ryžovacej panvice a premýva ho. Alebo má vytvorený splav, cez ktorý prechádza voda s pieskom a ťažké zrnká sa zachytávajú na prepážkach. „V Čechách na Sázave som prírodné zlato našiel, aj vo Švajčiarsku a Fínsku. U nás však nie,“ dodal Kapsdorfer. Zlatokopectvo je vášňou, životným štýlom, nie spôsobom, ako prísť k peniazom. Aj americkí zlatokopi, ktorí chodia na súťaže, si cez leto zarábajú ryžovaním iba na zaplatenie nákladov. „Zbohatnúť sa na tom nedá, to by ste museli nájsť obrovské nugety,“ dokončil Gacov.
V Hrone zlato nenašli
Ryžovanie zlata nie je a ani nikdy nebolo spôsobom, ako ho ťažiť. Ryžovaním sa iba zistilo, kde sa nachádzajú zlaté žily. Samotná ťažba sa realizuje klasicky, v baniach. „Keby sme tu, pri Hrone, našli zlato, tak už o pol roka by všade naokolo pracovali vrtné súpravy a z hĺbky by vyťahovali vzorky,“ vysvetlil nám Gacov. Potom nás ubezpečil, že v Hrone nič nie je, takže žiadne vrtné súpravy a žiadna zlatá horúčka nehrozia. Škoda.
