Dobre ukryté toalety, cestujúci sa môžu aj pocikať

„vybaviť“ tú najzákladnejšiu ľudskú potrebu – ísť na toaletu.
Autobus zastane na zastávke, aby zobral nových pasažierov. Zo zadných dverí vybehne muž a kričí na šoféra: „Pán vodič, počkajte ma chvíľočku, musím si odskočiť“. Nebolo by na tom nič čudné, keby si to nenamieril rovno do kríkov. To je modelová situácia, ktorá sa tu bežne opakuje. Aj tí cestujúci, ktorí majú viac času a môžu si dovoliť hľadať toalety, musia vynaložiť patričné úsilie, aby ich snaha bola korunovaná úspechom. Nikde žiadna tabuľa, nikde žiadny viditeľný oznam. A tak zostáva len opýtať sa pracovníčky v novinovom stánku. „Tam, na druhej strane nástupišťa, za múrom,“ ochotne poradí Žiarčanka. Vzdialenosť od stánku k toaletám, teda z jedného konca nástupišťa na druhý, odhadujeme na stopäťdesiat metrov a tak nás zaujíma, kde chodí na toaletu ona? „Ja nechodím,“ odpovedá na našu otázku.
Keď už konečne objavíte toalety, dobre ukryté pred cestujúcimi za múrom, neznamená to, že si aj uľavíte. Sú totiž otvorené len od šiestej ráno do šiestej popoludní a okrem toho medzi 12,00 a 12,30 hodinou je obedňajšia prestávka. I pracovníčka na toaletách Otília Šarkéziová nám potvrdila, že cestujúci sa často sťažujú. Zariadenie nevedia nájsť. „Pred tromi či štyrmi rokmi odchádzali diaľkové autobusy z tejto strany nástupišťa. Keď ich premiestnili na druhý koniec, aj tí cestujúci, ktorí o toaletách vedia, nemôžu ich využiť, lebo sú ďaleko,“ hovorí. K tomu, že nikde na stanici nie je tabuľa upozorňujúca na toalety len ukazuje prstom – „Tam, na tom stĺpe je.“ Má pravdu. Tabuľa s nápisom „WC“ tam naozaj je, ale ak o nej neviete, určite si ju nevšimnete. Pri podrobnom skúmaní múru, ktorý lemuje autobusovú stanicu a všetkých okolitých stĺpov, sme objavili ďalší nápis „WC“, ktorý sa skrýval v spleti čmáraníc sprejerov. Podarilo sa nám to len vďaka tomu, že sme ho naozaj hľadali.
Rovnako ako autobusovú stanicu, aj toalety spravuje zvolenská „sadka“. Možno kompetentní tejto firmy o problémoch, ktoré cestujúci majú, nevedia. Možno na ne nedbajú. Veď nie všetci cestujúci si zvolia ťažšiu cestu a toalety pohľadajú a aj ich využijú. Toaletárka Šarkéziová má všelijaké skúsenosti. „Je bežné, že keď cestujúci toalety aj nájdu, nevojdú dnu ale cikajú na trávnik vedľa budovy. Dokonca aj ženy! Jedna teta prišla s dcérou, zodvihla sukňu a za bieleho dňa urobila potrebu na trávnik. Keď ju dcéra upozornila, aby išla na toaletu, len odvrkla – Nedám predsa za to päť korún!“ Slová toaletárky sa dajú ľahko overiť. Na trávniku za budovou sa povaľujú papiere, ktoré sú akýmisi značkami identifikujúcimi miesta, kde sa nachádzajú aj iné ľudské produkty.