sa ako na povel usilovne hrabal v piesku. Už v prvej bol hovorcom triedy a ako iskrička pionierskej organizácie bral jednu funkciu za druhou. Nečudo, že zotrval v ťažení a neskôr bol i predsedom pionierskej organizácie. Čo na tom, že v prospechu bol niekde na chvoste triedy, že nespĺňal ani základné požiadavky slušnosti, že nemal žiadnu zmysluplnú záľubu, on bol niekto, lebo stál na čele.
Ja som bol opačný typ. Zakladal som si na vzdelaní, etika mi bola nadovšetko, miloval som umenie a literatúru. Politické vibrácie a svet okolo nej ma vôbec nezaujímali. Byť v popredí by mi bolo pripadalo ako trest. A preto som mu bol na posmech. Kde René mohol, tam mi dokazoval, že len ctižiadostiví ľudia to niekam dotiahnu.
Na gymnáziu bol kandidátom strany a pre politickú angažovanosť nemal čas ani na štúdium. Ale všetko mu prešlo hladko, stačilo, aby povedal svoje meno a funkciu a všetci išli do kolien. Ja som žil v skromnosti, málokto o mne vedel a študoval som na čisté jednotky.
Na vysokej sa silou mocou, hlavne politickou dovliekol k štátnici. Kým každú skúšku robil najmenej trikrát, tu sa zlepšil, záverečnú skúšku urobil na druhýkrát. Ja som vyštudoval s červeným diplomom a bez politickej príslušnosti som sa dostal do slušného zamestnania. Trvalo roky, kým ma ktosi prehovoril na vedúcu funkciu. Zato René to dotiahol až na ministra.
Keď sme sa po rokoch stretli na pomaturitnom, povedal som mu konečne, čo si myslím:
„Nie je predsa dôležité, čo robíme tu na zemi. Smrť je najspravodlivejšia a príde si po každého rovnako. A v nebi už rozdiel medzi nami nebude.“
René sa len pousmial. Ešte aj na staré kolená zbieral funkcie, čo ako málo významné. Či už v klube dôchodcov alebo v pohrebnom spolku.
Prišiel čas a Reného si povolal Najvyšší. Zanedlho po ňom som putoval do nebeskej ríše i ja. Keď ma svätý Peter pri bráne poučil o právach a povinnostiach obyvateľa týchto končín, informoval ma, že večer sa koná v zasadačke seminár na tému „Rovnoprávnosť človeka v nebeskej dimenzii.“ Naisto som prisľúbil účasť.
Sadám si v auditóriu na svoje miesto a keby som nebol mŕtvy, bol by ma určite po druhýkrát trafil šľak. Na pódiu sedel za predsedníckym stolom René Haluška.
Autor: Emília Molčániová
