Prvá písomná zmienka o obci Tekovské Lužany je z roku 1156, ktorá ju spomína pod názvom Surlou už ako významnejšiu faru. V roku 1293 patrili ostrihomskému arcibiskupstvu. V roku 1311 spolu s ostatnými arcibiskupskými panstvami bola i táto obec vyplienená Matúšom Čákom. Od začiatku 16. storočia už boli Tekovské Lužany zemepánskym mestečkom (oppidum). Napriek tomu, že v roku 1561 bola obec spolu so širokým okolím vyplienená Turkami, rozvoj mestečka pokračoval. V roku 1601 je už zmienka o jestvovaní školy a od roku 1662 malo mestečko jarmočné právo. V roku 1720 tu bolo 80 daňovníkov, výsek mäsa i krčma. Jedno z najkrvavejších bojových stretnutí medzi maďarskými honvédmi a cisárskymi vojskami v revolučných rokoch 1848 – 1849 sa pri Tekovských Lužanoch odohralo 19. apríla 1849. Na bitevnom poli zostalo vyše 1400 mŕtvych a ranených. Z hľadiska ďalšieho rozvoja obce v druhej polovici 19. storočia má mimoriadne veľký význam vybudovanie železničnej trate Levice – Čata a jej odovzdanie do prevádzky v roku 1887. Pretože dva roky predtým bola otvorená trať Čata – Štúrovo, Tekovské Lužany, ktoré v tom čase mali už len charakter obce, boli napojené na celouhorskú železničnú tepnu. Po skončení prvej svetovej vojny sa stali Tekovské Lužany so širokým okolím súčasťou novovytvorenej Československej republiky. Po vzniku Maďarskej republiky rád sa v júni 1919 maďarská Červená armáda dostala až na územie Levického okresu a aj v Tekovských Lužanoch bolo vytvorené miestne robotnícke direktórium. Elektrifikácia obce sa začala v roku 1929 podľa projektov elektroinžiniera Gézu Neumana. Prvé elektrické lampy sa v obci rozsvietili 17. apríla 1929. Elektrostanica bola umiestnená na pozemku oproti katolíckemu cintorínu. V roku 1938 bola obec viedenským rozhodnutím pričlenená k horthyovskému Maďarsku. Nasledovali vojnové roky. Celé židovské obyvateľstvo bolo deportované a iba niekoľkým sa po vojne podarilo vrátiť sa z koncentračných táborov. Po rokoch vojnových útrap bola obec oslobodená Sovietskou armádou 25. marca 1945.
V roku 1942 sa začalo s výstavbou nového obecného úradu, ktorý bol dokončený v roku 1948. Od 1. apríla 1949 do 1. júla 1961 bola obec súčasťou Želiezovského okresu. Po rekonštrukcii vojnou poškodenej mliekárne už vo februári 1946 začal výkup mlieka z desiatich obcí a od mája 1947 aj jeho tunajšie spracovávanie. Miestni remeselníci v októbri 1949 vytvorili takzvaný Všeužitočný kombinát, ktorý vyvíjal činnosť do júla 1953, kedy prešiel do vtedajšieho Okresného komunálneho podniku v Želiezovciach.
V máji 1947 sa začalo násilné vysídlenie obyvateľstva maďarskej národnosti. V prvej etape, ktorá sa začala 15. mája 1947, bolo vysídlených 146 rodín, v druhej etape od 8. októbra do 20. novembra 1948 bolo vysídlených 169 rodín. Celkom bolo vysídlených 315 rodín prevažne do Bátaszéku, ostatné rodiny boli umiestnené do ďalších lokalít. Na ich miesto sa prisťahovalo 130 rodín z Kondorošu, Sarvašu, Békešskej Čabi a Čabačúdu. V januári 1947 sa začali násilné deportácie obyvateľov do Čiech.
Ďalšie zásadné zmeny do života obce priniesla kolektivizácia. Začala sa v roku 1949 založením Jednotného roľníckeho družstva v Tekovských Lužanoch a pokračovala v roku 1950 založením ďalších družstiev vo vtedajších Hulvinkách a Tekovských Lužiankach.
V rokoch 1957 až 1958 bola bývalá cirkevná škola prerobená na poľnohospodárske odborné učilište s internátom, ktoré v obci pôsobilo do konca roku 1966. Medzi rokmi 1960 a 1970, ako súčasť meliorizácie potoka Lužianka, vznikla za obcou vodná nádrž s rozlohou 18 hektárov. V januári 1969 bol v obci zriadený Obvodný úrad pre šesť obcí s celkovým počtom obyvateľov 8463. Postupne bol vybudovaný kultúrny dom, základná škola, materské školy, detské jasle, štadión, dom smútku. Obec bola splynofikovaná, pribudol obecný vodovod. Vypracované strategické zámery a ciele sú zárukou ďalšieho rozvojaobce.
