dal trestný rozkaz, ktorým obvinenú uznal vinnou z trestného činu ublíženia na zdraví, keď pacientke z nedbanlivosti spôsobila smrť. Voči tomuto obvinená podala odpor. Preto súd nariadil na utorok 26. septembra hlavné pojednávanie.
•••
Pred nami sedí zlomená žena. Matka. Slzy v očiach vypovedajú o neznesiteľnom žiali. Prvé vyronila 4. mája 2004. Mali to byť slzy radosti nad narodením vnúčika Miška. Boli to však slzy bolesti nad telom umierajúcej dcéry Ivanky. Jej kniha života sa navždy zavrela o dva dni neskôr. Zomrela, lebo niekto pri pôrode cisárskym rezom nezvládol intubáciu endotracheálnej rúrky do priedušnice a nerozpoznal včas chybné konanie. Človek je tvor omylný, lekára nevynímajúc. Možno by stačil súcit, slovká ľútosti, ľudské vysvetlenie..., ale najmä pripustenie možnosti pochybenia. To však dokáže len múdry človek.
•••
Ivka bola ako každá iná mladá, zdravá žena. S Jozefom, so svojou veľkou láskou, ktorú mohla pretrhnúť jedine smrť, sa spoznali na prelome tisícročí. Po dvoch rokoch sa rozhodli svoju lásku spečatiť manželským sľubom. Nie, brať sa nemuseli, jednoducho, chceli žiť spolu jeden pre druhého a po takmer dvoch rokoch aj pre tretieho. Koľko šťastia prežívali, keď zistili, že ich malá rodinka sa o pár mesiacov rozrastie. Už vtedy si povedali, že to určite nebude jedináčik. Posledné spoločné mesiace prežili zútuľňovaním starorodičovského domu a chystaním výbavičky pre dieťatko. To sa začalo na svet hlásiť v najkrajšom mesiaci roka – v máji.
•••
„Už z nedele na pondelok tretieho mája skoro nič nespala, začínala mať pôrodné bolesti,“ vracia sa k posledným dňom života svojej dcérky nešťastná matka Anna. „Hneď ráno ju zať zaviezol do novobanskej nemocnice a až na ďalší deň poobede sa narodil chlapček. Pritom plodová voda jej odtiekla už o siedmej ráno. Odvtedy ju len pozorovali, kontrolovali, počúvali ozvy dieťatka. Tie sa popoludní začali strácať, niečo nebolo v poriadku. Na sonografe zistili, že dieťa má okolo hrdielka omotanú pupočnú šnúru, hrozilo, že sa zadusí. Až potom, po toľkých hodinách, sa rozhodli pre cisársky rez.“ Bola to nečakaná situácia, operácia sa robila takpovediac za pochodu, v časovej tiesni. Ivku začala intubovať najprv mladá lekárka. Keď jej založila lyžicu, všimla si, že v ústach má malé množstvo obsahu žalúdka. Ešte požiadala sestričku, aby jej podala odsávačku, keď v tom ju odsotila šesťdesiatdvaročná anesteziologička, ktorá mala za sebou viac ako tridsaťhodinovú službu a sama ju intubovala. V tom chvate si nestihla ani okuliare založiť, ktoré jej pomáhali zaostriť slabší zrak. Znalci sa zhodli na tom, že jej kanylu zaviedla namiesto do priedušnice do pažeráka. To zapríčinilo neokysličovanie krvi, v dôsledku čoho došlo k ťažkému nedostatku kyslíka v celom organizme. Situá- cia sa zmenila po preintubovaní, žiaľ, na všetko už bolo neskoro. Ivku v kritickom stave previezli do Rooseweltovej nemocnice v Banskej Bystrici.
•••
„Povedali nám, že sa to všetko stalo preto, lebo vraj Ivka zvracala,“ pokračuje nešťastná matka. „Že jej telo nesprávne zareagovalo na podané anestézium. Čo to je, že nesprávne zareagovalo? Bola to len výhovorka lekárky, že zvracala. Odborníci to vylúčili. V takom stave, v akom bola, by už spontánne nedokázala zvracať. Tiež sme sa dozvedeli, že intubáciu prebrala v tom najnevhodnejšom čase. Keby ju nechala dokončiť lekárke, ktorá s ňou začala, nemuselo sa nič stať.“
•••
Zo znaleckého posudku
K ťažkému poškodeniu pacientky s následkom smrti došlo v priamej súvislosti s konaním anasteziológa v tom, že pri intubácii dýchacích ciest zaviedol kanylu do pažeráka. Tento chybný úkon včas nepoznal a nevyužil všetky možnosti na kontrolu, či je intubačná kanyla bezpečne uložená v dýchacích cestách. Z chybného zavedenia kanyly vyplývajúci generalizovaný nedostatok kyslíka vyvolal zastavenie srdca a ťažké poškodenie mozgu, ktoré v priebehu približne 2 - 3 hodín vyústilo do smrti mozgu.
•••
Že je s Ivkou zle, sa jej matka dozvedela, až keď ju prevážali do Bystrice. „Hneď som volala ošetrujúcemu lekárovi. Ten mi povedal, že dcéra je vo veľmi vážnom stave, že to neprežije. A ak to prežije, tak že by to bol zázrak,“ pamätá si Anna presne na kruté slová. „Keď sme prišli za ňou, ešte sa čudoval, že čo to v novobanskej nemocnici s ňou robili a načo ju do Bystrice previezli. A teraz, po vyše dvoch rokoch obhajuje anesteziologičku akoby bola svätica. Dokonca tvrdí, že pri Ivke bola celú dobu. Ale to vôbec nie je pravda, veď sme tam boli a ju sme vôbec nevideli. Až neskoršie sme sa dozvedeli, že roky pracovala v tejto nemocnici a potom nám tiež došlo, prečo Ivku dala previezť tam. Veď už bola po mozgovej smrti. Chcela si kryť chrbát...“
•••
Do Bystrice priviezli Ivku v hlbokom bezvedomí okolo pol piatej popoludní. Na CT zistili ťažké ischemické poškodeniu mozgu s obrazom edému so zmazaním hraníc bielej a sivej hmoty mozgovej, EEG vyšetrenie ukázalo obraz elektrického ticha. Príchod smrti bol otázkou niekoľkých hodín.
Ivka nikdy nevidela svojho synčeka, nebolo jej dopriate pritúliť si ho na prsia. S odchodom akoby váhala. Až keď jej matka pri smrteľnej posteli sľúbila, že sa o jej synčeka postará, zmierila sa s nezvratným osudom. Do úmrtného listu zapísali čas skonania 6. máj 2004 o 21.05 hodine. V ten deň jej matka začala bojovať za spravodlivé potrestanie vinníka.
•••
Prešli týždne, mesiace, roky. Že čas otupí bolesť a žiaľ zo straty dieťaťa je len ilúzia. Našťastie je tu malý Miško, ktorý sa stal žiarivým slniečkom v živote Ivkinej mamy. Krásne, neposedné a zvedavé chlapčiatko, ktoré by tak rado používalo slovko mama. Pozná ho, dokonca vie, že mamička spí v srdiečkovom hrobe. Občas ním osloví aspoň svoju tetu - Ivkinu staršiu sestru. A kým Miško rastie ako z vody, stará mama sa nevzdáva. O nič iné jej nejde, len o spravodlivosť. Cestu k nej však komplikuje lekárska kolegialita. V tomto prípade falošná, chorá.... Dnes sa rozhodne, či zvíťazí rozum a spravodlivosť.
