torej strpčuje život syn. Nezriedka sú pritom obeťami aj tí najzraniteľnejší – deti, ktoré sa vôbec nemôžu brániť. Pod väčšinu z prípadov domáceho násilia sa podpísal alkohol. Niekoľko najzávažnejších príbehov, ktoré mali dohru aj na súde, prinášame.
Roky bitky a ponižovania
O tom, že v rodine D. nie je niečo v poriadku, vedeli všetci. Vedeli to susedia, spolupracovníčky pani Z., vedela to jej svokra i jej matka. Kristína D. im často ukazovala modriny, posťažovala sa, že ten „jej“ si zase vypil a robil doma „poriadky“. Pán Zigmund, pokiaľ si viac vypil, bol občas ako nenormálny. Raz pred Vianocami sa stalo, že celú rodinu vyhnal z domu na terasu. Keď manželka s deťmi nechcela poslúchnuť, dostala facku s tým, že to je iba začiatok – ak nepôjde, tak ju dobije. Na terase si musela i so synom a dcérou ľahnúť na podlahu a pozerať sa na oblohu, lebo ako tvrdil – o chvíľu poletí lietadlo a bude zhadzovať bomby! Viackrát chodil s nabitou puškou – vzduchovkou po byte, všetkým sa vyhrážal zastrelením. Na syna aj vystrelil, ten sa však našťastie uhol a odniesli si to okná do garáže. Syn sa potom v strachu pred otcom zamkol v detskej izbe.
Začiatkom vlaňajšieho roka to s ním bolo už na nevydržanie. Pani Kristína dostávala bitku aj päťkrát do týždňa, vulgárne nadávky boli denným pravidlom. Už aj učiteľka si všimla, že dcéra pani Kristíny si v škole zhoršila prospech, nevie sa sústrediť, je zakríknutá.
Naostatok pohár pretiekol. Pani Kristína sa obrátila na políciu. Štyridsaťročného Zigmunda D. zobrali ihneď do väzby. Prokurátor ho obžaloval z trestného činu vydierania, viacnásobného trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi a týrania osoby zverenej a blízkej. Okresný súd bol nekompromisný. Zigmundovi D. vymeral osem rokov aj dva mesiace v prvej nápravnovýchovnej skupine. Odvolal sa. Trest sa mu zdal byť príliš prísny. Krajský súd zistil, že trest by v tomto prípade bol naozaj prísny. Že na prevýchovu je síce potrebný trest za mrežami, ale miernejší. Zigmundovi vymerali 20 mesiacov, ale nariadili mu aj ústavné protialkoholické liečenie. Opäť sa odvolal – že chce liečenie iba ambulantné. V tom už však nepochodil.
Zásah v poslednej chvíli
Valéria G. má tridsaťšesť rokov a je matkou. Aj keď k slovu matka by v jej prípade skôr prináležali úvodzovky. V detských ústavoch má tri dcéry. Najmladšia má sedem, najstaršia pätnásť rokov. Vlani 23. apríla sa pani Valéria opäť stala matkou. Narodila sa jej dcérka Barbora. Matka Valéria sa k svojej dcére správala absolútne nematersky. Až tak, že jej sestra na to upozornila sociálne pracovníčky. Sestra pani Valérie im to povedala na rovinu: „Valéria sa o dieťa vôbec nestará, necháva ho celé dni plakať, kúpanie a umývanie je pre ňu veľkou neznámou, lebo chodí takmer každý deň opitá.“
Sociálne pracovníčky boli v jej dome viackrát. Vždy jej vyčítali, že sa o dieťa nestará tak, ako by sa matka o svojho potomka starať mala. Ako vypovedala pred súdom jedna z pracovníčok v pozícii svedkyne: „Pri návštevách sme spolu komunikovali, upozorňovali sme ju na nedostatky vo výchove, upozorňovali sme ju, že nemá piť. Vysvetľovali sme jej, že nekvalitná strava, nevhodné oblečenie môže dieťaťu ublížiť. Mali sme pocit, že veľmi dobre rozumie, čo od nej vyžadujeme, ale robiť to nechce!“
Sociálne pracovníčky prišli na návštevu aj 27. septembra, keď mala Barbora päť mesiacov. Dieťa našli v postieľke samotné, vyčerpaním už takmer nevládalo plakať. Bolo vo veľmi ubiedenom stave. Vychudnuté, dehydrované, špinavé, neprebalené. Telíčko celé vysypané vyrážkami, v hlave zaschnutá kôra, priškvar. Súdny znalec, detský lekár, do znaleckého posudku uviedol, že malá Barbora bola už v podstate v predposlednom štádiu pred smrťou. Ak by práve vtedy neprišli sociálne pracovníčky, zostávali jej už len minimálne šance na život.
Valéria sa obhajovala, že si len na chvíľku odskočila. Dieťa za ten čas zverila sestre. Svedecké výpovede však svedčili o niečom inom.
Valériu uznali vinnou z týrania blízkej a zverenej osoby a trestného činu opustenia dieťaťa. A hoci mala na svoje dcéry v ústavoch platiť len symbolicky, po sto korún za jednu, neplatila ani to. To znamená, že sa dopustila aj trestného činu zanedbania povinnej výživy. Okrem toho spáchala i krádež.
Malá Barbora je v detskom domove a podľa lekárov prospieva. Okresný súd vymeral Valérii G. trest osem rokov aj dva mesiace nepodmienečne v najmiernejšom režime. Rozsudok zatiaľ nie je právoplatný.
Desať rokov za násilnosti
Prevalilo sa to vlani, na Veľkú noc. Pani Iveta prišla za susedom, vedúc svojho deväťročného syna za ruku. Uplakaná, trasúc sa ako osika, kolená sa jej podlamovali. Vzlykajúc vysvetľovala, že to už s mužom ďalej nevydrží. Nevládze. Je už úplne na dne. Nech preboha na toho blázna volajú políciu alebo kohokoľvek, ale už ďalej nemôže. A nech radšej utekajú do ich domu, lebo jej muž Peter vyvádza, chce podpáliť dom.
V dome skutočne horelo. Peter podpálil deku, spálil detský stan. Kričal, že sa upáli. Tak na neho zavolali policajtov, aby narobili poriadky. Až vtedy sa pani Iveta rozhovorila. Trvá to už najmenej rok. Manžel Peter S. ju neustále sleduje, prenasleduje ju, napáda, bije. Stačí, aby s ním v niečom nesúhlasila, a už sa jej vyhráža upálením, citovo ju vydiera. Psychicky to s ním už nezvláda. Najhoršie je to, že dokáže chodiť aj týždeň domov každý deň opitý, a potom vyvádza ešte viac. Dokonca ju niekoľkokrát znásilnil. Keď je opitý, nemôže ho ani cítiť, a on to chce práve vtedy. Viackrát sa stalo, že jej jednou rukou chytil ruky, druhou ju povyzliekal a urobil to. Vôbec mu neprekážalo, že je pri tom aj ich syn.
Tridsaťročného Petra obžalovali z týrania osoby zverenej a blízkej a viacnásobného znásilnenia. Na hlavné pojednávanie neprišiel. Údajne pracuje v zahraničí, pravdepodobne v Írsku. A keď sa dozvie, aký trest sa mu ušiel, asi sa domov príliš ponáhľať nebude. V neprítomnosti mu totiž ako trest určili desať rokov za mrežami.
Slovo k čitateľom
Vážení čitatelia, toto boli len tri príbehy z množstva. Chceli by sme vedieť, ako domáce násilie vnímate vy. Sú podľa vás tresty, aké za domáce násilie ukladajú súdy, adekvátne? Myslíte si, že zodpovedné organizácie a orgány reagujú dostatočne na tento chúlostivý problém? Podeľte sa s nami o skúsenosti a názory! Svoje príspevky môžete posielať písomne na adresu: Redakcia MY Noviny Žiarskej kotliny, Námestie Matice slovenskej, 965 01 Žiar nad Hronom, alebo elektronickou poštou na adresu: sefredaktor.zh@petitpress.sk