ej činnosti. „Stále musím niečo robiť, to mi pomáha udržať si zdravie,“ hovorí čiperný, takmer osemdesiatročný muž, ukazujúc nám dielničku s náradím na opracovanie dreva. Z odpadových latiek robí hotové malé zázraky. „Najprv ich spolu zlepím do tvaru hranola a ten potom vysústružím do požadovaného tvaru,“ prezrádza. Výsledkom je nevšedná kresba dreva na hotovej vázičke či svietniku. „Pôvodne som robil ako stolár. Ale keď remeslá pokazili, išiel som k železnici. Tam som dvanásť hodín odslúžil, dvadsaťštyri som mal voľno, po nočnej som mal voľno 48 hodín. Vo voľne som si aj dom postavil.“ Na železnici odrobil vyše 33 rokov, odkedy je na dôchodku, vrátil sa k stolárčine. Nie sú to len drobné predmety, ale napríklad aj nábytok. Aj svoj dom má zariadený zväčša vlastnými výrobkami...
Usádzame sa v útulnej obývačke a pred nami sa odvíja dej spred 62 rokov. „Po vypuknutí Povstania sem prišla trnavská posádka. Povyše dediny, kde dnes stojí pamätník - dve zaťaté päste - urobila palebné postavenie a čakala nemeckú posádku od Partizánskeho. Skôr, ako stihli čo len raz vystreliť, boli od chrbta zabití,“ hovorí ujo Zliechovec o zrade, ktorej sa dopustil miestny farár spolu so slovenskými Nemcami z Veľkého Poľa a Píly.
Povstalci na Nemcov čakali na troch miestach. Napriek tomu celá dráma odznela za dva dni. Počas nich tu padlo 43 povstaleckých vojakov. Koľko padlo Nemcov a či nejaký padol, nevie. „Pamätám si, ako desať ľudí nosilo mŕtvych na cintorín a desiati sme kopali veľkú jamu. Vojakov naukladali na seba ako drevá, posypali ich vápnom a tak sme ich zakopali,“ hovorí o masovom hrobe povstalcov. Vtedy si ešte neuvedomoval, ako k dráme aj napriek zrade mohlo dôjsť. „Po vojne som narukoval k inštrukčnému útvaru v Míloviciach u Prahy, ktorý bol jediný svojho druhu v republike. Bol to veľmi náročný výcvik, skúšali sa tam všetky zbrane. Vojna ako remeň. Až tu som si uvedomil, akí boli nerozumní tí dôstojníci, čo čakali nápor Nemcov. Vôbec to nebolo premyslené. Jedno delo vystavili na otvorený terén, Nemcom stačilo hodiť dve míny a všetkých zabili. K druhému sa vďaka zrade dostali od chrbta, vojaci pri ňom nemali šancu zachrániť sa. Takisto sa to odohralo aj v guľometnom hniezde na kopci povyše Brodu.“ Zradu farára vysvetľuje ako službu „svojim“. V obci totiž pôvodne žili Nemci. Boli tu bane, do ktorých Mária Terézia prizvala nemeckých odborníkov a tí sa tu usadili. Keďže farárovi boli bližší Nemci, neštítil sa zradiť slovenský národ. „Aj Veľké Pole a Píla sú nemecké obce. Odtiaľ cez hory došikovali Nemcov. Prišli od chrbta a všetkých pozabíjali,“ dodáva ujo.
Zašli sme spolu aj k pamätníku, ktorý tvoria dve päste. Tu nám prstom ukazuje, ako boli rozmiestnené delá. „Tade viedla trať a hen pristavili dva vagóny naložené potravinami ako prekážku. Jedno protitankové delo bolo tamto vyše tých domov a druhé bolo tamto,“ ukazuje na dve rôzne svetové strany. „Vtedy tu ešte neboli stromy. Odtiaľ mali strieľať na nemecké tanky, ktoré mali zastaviť prekážkové vagóny. Mysleli si, že im to môže vyjsť. Nerátali so zradou. Delo umiestnené povyše tých domov na kopci zneškodnili mínami, k druhému, ako som už povedal, sa dostali od chrbta.“
Prichádzame aj na miesto, kde bolo partizánske guľometné hniezdo. Je na kopci nad cestou na Partizánske, v časti nazývanej Brod. Ukazuje, odkiaľ prišli Nem- ci. „Prišli tuto z hory odzadu a všetkých postrieľali,“ ukazuje. Dnes tu stojí pamätník s nápisom: Na tomto mieste 26. septembra 1944 padli hrdinovia SNP, príslušníci guľometnej čaty trnavskej posádky. Večná pamiatka, vám, padlí hrdinovia! Neďaleko stojí aj vysoký drevený kríž. Ten dal postaviť pri 20. výročí od udalostí miestny farár.
Jozef Zliechovec je rád, že nám mohol poukazovať a porozprávať, čo sa vlastne pred 62 rokmi stalo. „Som posledný žijúci svedok. V dedine síce žije ešte pár účastníkov druhej svetovej vojny, ale tí bojovali inde,“ vysvetľuje. „Veľmi by ma mrzelo, keby sa na skutočnosť, že aj v Horných Hámroch sa bojovalo, zabudlo.“
Ujo Zliechovec má len jednu dcéru, ktorá žije v Trenčíne. Je vydatá za majstra v silovom trojboji, ktorý patril medzi najsilnejších mužov Slovenska. So svojou manželkou už žijú spolu neuveriteľných päťdesiattri rokov.
