Zvolili sme si jednoduchú stratégiu. Keďže bolo krásne, slnečné popoludnie, rozhodli sme sa osloviť tých, ktorí sa „prplali“ v záhradkách, či zveľaďovali okolie svojich príbytkov. Prešli sme všetky ulice i uličky, oslovili sme každého, kto bol vonku, dokonca aj tých, ktorí len vyzerali z okien. Výsledok? Nenašli sme nikoho, kto by mal najnovšie noviny. Zväčša sa nám dostalo odpovede, že týždenník si kupujú až koncom týždňa, kedy si zvyknú robiť celotýždňové nákupy. „Nemáme tu žiadny novinový stánok, ani obchod. Nohy mi už neslúžia ako voľakedy, preto do mesta chodím len v piatok. Nakúpim si na celý týždeň. Vaše noviny sú však už vypredané. Málokedy sa mi ich podarí zohnať,“ povedal nám jeden zo starších obyvateľov IBV. Ďalší síce mali naše novinky, ale staršieho dáta. Aj oni chodia do mesta len pred víkendom. Nepredpokladali, že by sme navštívili práve IBV.
Tú sme si vybrali z prozaických dôvodov. Jej obyvatelia sú už dlhšie odpojení od káblovej televízie a mnohí sa sťažujú, že o dianí v meste a regióne nič nevedia. Keď nám však aj dvadsiaty z oslovených povedal, že kvôli novinám sa nebude „trepať“ už v utorok až do mesta, rozhodli sme sa konať. Oslovili sme majiteľku obchodu so záhradníckymi potrebami, ktorý je jediným obchodom v tejto časti mesta. Keďže situáciu pozná, ochotne pristala na to, aby si ibevečkari mohli regionálny týždenník kúpiť v tejto predajni. S predajom v nej sme začali už v tento pondelok. A aby obyvatelia IBV neboli smutní, že nikto z nich nevyhral päťsto korún alebo predplatné, rozhodli sme sa túto časť s päťstokorunáčkou v ruke navštíviť aj v posledný októbrový týždeň.
