kých výkalov, o všadeprítomných papierových odpadkoch ani nehovoriac. „Už sme sa boli sťažovať hádam všade, dokonca sme aj petíciu spísali, ale nikoho to nezaujíma,“ vysvetľuje jedna z obyvateliek spoza steny Alžbeta Trnavská. „Ešte za bývalého primátora to prišli vyčistiť, aj zavápniť, ale už sa zase na všetko zabudlo. Naposledy som bola v apríli na mestskej polícii. Hľadala som policajta, ktorý má túto časť na starosti, aby nám pomohol problém vyriešiť. Povedali mi však, že má dovolenku. Sťažnosť si zapísali, aj moje číslo telefónu, ale dodnes sa o nás nikto neozrel. Pozrite, v čom musíme žiť,“ ukazuje na celé smetisko pri plote do záhradky. Ako dodáva, zanešvárený priestor čistí celé roky, ale pohár trpezlivosti sa už naplnil. „Zavoláme Markízu, nech celé Slovensko vidí, ako sa v Žiari žije uprostred mesta,“ uvažuje nahlas o riešení, ktoré by možno zodpovedných donútilo konať.
„Keby to bolo len tu, ale smeti nám hádžu aj do dvorov,“ pridáva sa k rozhovoru suseda Anna Pinková. „Bráničku máme viac vo vnútri ako ostatní, tak sa tam chodia, prepytujem, vy.... Koľkokrát ráno otvorím bráničku a len, len že do toho nestupím... To je hnus!!! Kvôli tomu už uvažujeme aj dom predať a odísť preč od tohto svinstva,“ dodáva rozhorčene.
„Dcéra pred mesiacom volala na technické služby, tam ju odkázali na ďalšieho a tí zasa na ďalšieho. Nakoniec z mestského úradu poslali zo dvakrát nejakého chlapa, aby to pozametal a to bolo všetko!,“ pokračuje Trnavská. „A keď som ho upozornila, aby to poriadne pozametal, ešte mi aj vynadal s tým, že to nie je jeho rajón! Ale veď to sem nafúkal vietor z nástupištia.“ Nešťastní susedia by za určitých podmienok smetie vedeli prežiť, ale to, že si z protihlukovej steny spravili cestujúci poľný záchod, nemienia donekonečna znášať. Ten zápach je skutočne intenzívny, nehovoriac o „ozdobách“ po zemi. „Aha, na stenu sme napísali, že WC je na druhom konci, ale nikto to nerešpektuje,“ ukazuje na sprejerský výkon Trnavská. „Minule manžel povedal jednému chlapovi, že WC je tamto a on nato, že nech mu dá dve koruny a pôjde tam. Tak čo máme robiť? Dane musíme riadne platiť a pritom žijeme v smetiach a zápachu.“
„Od júla som už doma na dôchodku, ale ak tu zametali päťkrát, tak to je veľa,“ pokračuje Pinková. „A pritom pozametané svinstvo hodili do môjho kontajnera. Keď som narobila krik, ešte mi do kráv vynadali. A čo som ja niekomu zo zadku vypadla? Ja si nádobu čistím, nedám si ju zašpiniť mestským odpadom!“ Susedia by boli najradšej, keby protihlukovú stenu potiahli až k obchodu s čínskym tovarom...
Ďalším problémom sú autá, ktoré tam nemajú čo jazdiť. „Odspodu je zákaz vjazdu, ale nikto to nerešpektuje. Voľakedy tu aspoň policajti hliadkovali, ale dnes je to každému jedno,“ pridáva sa zať Alžbety Trnavskej. „Mali by dať zákaz vjazdu aj odtiaľto a už by sa nikto nemohol vyhovárať, že on nešiel cez zákaz. V zime tu šoféri nechávajú autá naštartované a všetky tie splodiny z výfukov sa nám tlačia do domov.“ Jeho slová potvrdzujú aj ďalší susedia, ktorí okná do strany nástupištia neotvárajú ako je rok dlhý. „Bývali sme tu už dávno predtým, ako si niekto zmyslel, že tu vybuduje nástupište. A keď ho už vybudovali, tak nech sa aj niekto stará o jeho priestory a nech nám nekomplikuje život,“ svorne sa domáhajú susedia spoza steny.
Ich život sa zmenil na jedno peklo. Hluk, splodiny, výkaly, smeti a močom presiaknutý múr. Človeku sa až nechce veriť, že mesto doteraz nenašlo riešenie. Výhovorka, že priestory má prenajaté SAD nie je na mieste. Vždy za všetko zodpovedá vlastník, na ktorého strane je právo prenájomcu „umravniť“, ale aj povinnosť dohliadnuť na to, aby prenájmom nehnuteľnosti nepoškodil okolitých vlastníkov.