Kedy ste začali s imitovaním?
V puberte. Zistil som, že dokážem „prepínať“ svoj hlas. To, že sa tým budem aj živiť, mi napadlo až po revolúcii. Vtedy sa na humoristickej scéne zjavili aj dnes známi imitátori. Povedal som si: Veď to zvládnem aj ja! Chytil som si prvých desať hlasov - Kronera, Pántika, Zicha, Korna, Havla, Klausa, Luďka Sobotu, Karola Poláka, Roba Kazíka, Majdy Pavelekovej. Najskôr som vystupoval iba na plesoch a firemných večierkoch. Keď si ma všimla na akcii istá bratislavská agentúra, dostal som prácu priamo od Senzusu. Bol to hektický, ale krásny život – za mesiac aj tridsať vystúpení v mestách po celom Slovensku. Viem, že tie časy sa už nevrátia...
Hovoríte o sláve, ale prvé CD ste svojim fanúšikom dopriali až teraz. Prečo?
Keď má človek veľa práce a denne odmieta kvôli vyťaženosti niekoľko ponúk, ani mu nenapadne, že to môže byť aj inak. Dnes je to však iné. Zmenila sa doba, publikum a zabávači sa museli prispôsobiť. Momentálne mám dostatok ponúk na prácu od viacerých prezentačných firiem, ktoré predávajú rôzne hrnce, deky... A premýšľam nad tým, ako sa pripomenúť širšiemu obecenstvu. Preto moje prvé CD konečne vyšlo.
V čom vidíte príčinu „premeny“ publika?
Po revolúcii vládla medzi ľuďmi eufória, chceli sa zabávať a na kultúru neváhali dať nejaké drobné. Dnes sa časť potenciálneho obecenstva snaží o prežitie a ostatní sedia v papučkách pred svojím televízorom. Sály „kulturákov“ pustnú a kultúrne strediská sa preto nehrnú do podobných podujatí.
Ak by ste sa teda museli z existenčných dôvodov vzdať práce imitátora, aké povolanie by vám vyhovovalo?
Dúfam, že k tomu nedôjde. Som vyučený elektrikár, ale remeselník by už zo mňa nebol. Možno by som robil vodiča nejakému papalášovi, pretože sa mi páčia pekné a drahé autá... (Smiech.)
Opustili ste Bratislavu a žijete s priateľkou v rodinnom dome v Kalinčiakove. Neoľutovali ste tento krok?
Priateľka je z týchto končín a má tu prácu. Je ekonómka. Moja práca si vyžaduje mobilitu, pracujem po celom Slovensku. Keďže mám auto, nevidím v tom žiadny problém. Preto som sa sťahoval ja. Zaujímavosťou je skôr to, že hoci som so Senzusom navštívil Levice v minulosti niekoľkokrát, odkedy bývam tu, oslovili ma domáci s ponukou na vystúpenie iba raz. Druhú ponuku som dostal iba nedávno - na účinkovanie v programe tohtoročného Levického jarmoku, a to 20. októbra v piatok.
Náš región je bohatý na umelcov. Poznáte niektorých?
Teraz ste ma dostali. K nám domov chodia umelci zo Slovenska i Čiech, ale umelcov tohto regiónu veľmi nepoznám. Iba kapely a spevákov. A Rikkoňovcov. O tých je tu stále počuť.
Ktorý z ľudí z vášho repertoára na vás najviac zapôsobil ako človek?
Jednoznačne Majda Paveleková. Je to úžasná herečka, skvelá žena, priateľský a úprimný človek. Alebo Karol Polák. Jeho manželka dokonca tvrdí, že ho imitujem najlepšie. A nemôžem nespomenúť Luďka Sobotu. Stali sa z nás priatelia asi pred štyrmi rokmi pri spoločnom účinkovaní počas šnúry istej prezentačnej firmy.
Spoznávajú vás ľudia na ulici?
Niektorí ma spoznajú a iní si ma pomýlia s Robom Kazíkom, hoci ja ho iba imitujem. Nedávno vysielali v televízii archívne vystúpenia Senzusu spred desiatich rokov. Keď spievam pre prezentačné firmy, často sa ma ľudia pýtajú: A to ste vy? V televízii ste boli mladší a chudší. (Smiech.)
Vaše plány do budúcnosti?
Na novom CD už okrem imitovania spievam aj vlastné piesne. Píše mi ich kamarát. Je to môj posun iným smerom. Uvedomujem si, že ľudia očakávajú isté oživenie tradičného scenára. Plánujem vydať aj ďalšie CD. Tak mi držte palce.
Katarína Kopcsányiová
