pomôže mladej ktorá má tri deti a je na Manžel aj ja sme na v v zatiaľ z najmä tých ch s malými deťmi, nám nie sú ľahostajné, okamžite sadáme do redakčného auta a v spleti uličkách starobylej Kremnice hľadáme tú správnu, až prídeme k starému domu s nízkymi oknami. Časom poznačenú drevenú bránku poľahky otvoríme riskujúc stret s niečím štvornohým - našťastie je na reťazi. Do biedneho domu vedú schodíky, vchodové dvere sú dokorán otvorené. Darmo voláme, či je niekto doma, nikto nevychádza. Už už sme si začali myslieť, že išlo o zlý vtip, keď sa objavila mladá žena. Prekvapene sa na nás pozerá, nie, ona nie je tá, ktorú hľadáme. „Tá tu nebýva,“ povie presvedčivo. Keď jej doslovne odrecitujeme text mailu, chytí sa za hlavu. „Bože, to moja švagriná písala a podpísala seba,“ vysvetľuje, prečo meno nesedí, ale zvyšok áno. Vzápätí nás pozýva do biedneho príbytku.
V malej, roky nevymaľovanej izbičke, sa pred nami odvíja ťažký život rodiny Kmeťovej, ktorú nepoznačil len nedostatok peňazí, ale aj úmrtie jedenásťmesačného synčeka, či predčasné narodenie dnes už prváčky Veroniky. Jediným šťastím je len to, že ešte majú strechu nad hlavou. Tú im poskytla Janina rodina. „Muž je úplne bez príjmu, ja dostávam len sociálne, aktivačné a detské prídavky. Spolu to robí 7 250 korún,“ povie Jana presnú sumu, z ktorej musia vyžiť piati a za chvíľu šiesti. „Ja som išla z materskej do materskej, nebola som zamestnaná. robil v mincovni, aj v Elektrovode, ale všade ľudí len prepúšťali. Nezamestnaný je už tri roky. Nemali sme za čo jesť, nie to ešte platiť byt, tak nás prichýlili moji rodičia.“ V izbičke je s nami aj Janina mama, nevidno. „Najstaršia Majka je chorá, je vo vedľajšej izbe a Viktor s Veronikou by mali každú chvíľu prísť zo školy,“ vysvetľuje Jana vďačná škole za to, že prispieva deťom na nákup školských potrieb. „Aj obedy majú teraz po korune, len im tam akosi nechutí, musím variť aj doma.“
„Prvé, keď prídu domov, sa pýtajú, čo je na obed.“ pridáva sa Janina matka, sediac na posteli usilovne pletie nejaký svetrík. Na to, že do baraku pribudla päťčlenná rodina sa nesťažuje, neraz im vy aj so stravovaním. Dokonca matka s dcérou spolu zametajú ulice. Za to si každá prilepší takmer dvomi tisíckami do svojho rozpočtu. Aktivačné práce by mali vykonávať do konca roka. „Potom pôjdem na materskú, dieťa by sa malo narodiť vo februári... Pretĺkame sa ako vieme, aj mužovi sa sem tam podarí niečo zarobiť,“ hovorí Jana, ktorú bieda naučila tešiť sa z každej maličkosti. Najviac ju však trápi, že nemôže deťom dopriať to, po čom túžia ich srdiečka. Vianočné priania sú staré už niekoľko rokov, vždy ich vytlačia potrebnejšie veci. Ani v tomto roku to nebude inak. „Na vianočné darčeky šetrím celý rok, podarí sa mi odložiť tisícpäťsto korún,“ hrdí sa Jana. V duchu rýchlo prerátame, že to vychádza tristo korún na jedného, ak rátame len Janinu rodinu. Za to veru Chou Chou pre Veroniku, ani pekné auto pre Viktora nebude... „Vidia, ako žijeme, koľkokrát mi povedali, mami, my radi, že máme čo jesť. Na ničom inom nezáleží...“
Do izbičky vchádza maródka Majka. Krásne dievčatko, ktoré akoby mame z oka vypadlo. Je už šiestačka a najradšej zo všetkého má knižky. Aj teraz dočítala nekú rozprávočku a prišla zistiť, čo sa deje. Takmer si to u nej pokazíme, keď sa spýtame na školu. Napriek tomu, že sa dobre učí, nechýba jej, zvlášť, keď sa píšu testy. Oveľa radšej sa venuje zvieratkám, ktoré znáša z celej ulice. Doma ju už volajú zvieracia mama. Na svojom konte má štyri mačky a troch psíkov, ktoré živí celá rodina, aj jej priatelia. Lásku k zvieratám zdedila po mame. „Majka v škole chodí na varenie, tak mi už pomáha, ale teraz ňou lomcuje puberta. To skôr Veronka sa chytá domácich prác, už aj požehlí. Len s Viktorkom mám večné problémy... ako s chlapcom, najradšej lieta niekde na bicykli,“ hodnotí ratolesti, ktoré v tú chvíľu vchádzajú do izbičky. Pekne sa pozdravia a hneď sa dozvieme, že Veronika dostala dvojku z písania (je ľaváčka) a Viktor, ako vždy, zase nezjedol mäso, ani polievku. „Sme radi, že ju tu máme,“ objíma Jana svoju najmladšiu. „Bola na zomretie... Narodila sa mi v šiestom mesiaci, mala kilo. Dva a pol mesiaca bola v bysckej nemocnici. Dávali jej rok života a aha, me ju už sedem rokov. Alebo hovorili, že nebude chodiť, ani rozprávať, len ležať bude...“ Ako niekedy prídu lekári ku svojim záverom, je pre nás záhadou. Veronika je totiž milé, rozumné dievčatko.
Na príchod nového člena rodiny sa už všetci tešia. Len Jana sa trošku obáva. Pred dvomi rokmi jej totiž zomrel syn Dávid. „Narodil sa len s jednou obličkou, ale to mu nebránilo v plnohodnotnom živote, lebo tú druhú mal zdravú. Keď mal jedenásť mesiacov, len ostal malátny, stále chcel spať. Zaniesla som ho do nemocnice a ... viac sa mi nevrátil,“ prehltne slzy smútku. „Povedali, že mal pliesňový zápal mozgových blán, že to sa vyskytuje u jedného dieťaťa z tisíc a na to ho aj začali liečiť. Pitva však toto ochorenie nepotvrdila, zomrel v dôsledku nesprávnej liečby... zlyhalo mu srdiečko...“
Jane zaťažko padne hovoriť o tom, čo jej chýba. Strachuje sa o to, že nebude mať za čo nakúpiť detskú výbavičku pre ešte nenarodené dieťa. S mužovou rodinou sa vôbec nestýkajú, o vnúčence sa nikdy nezaujímali. Z tej strany sa veru pomoci nedočkú, sami si tiež pomôcť nedokážu. Preto sa opäť obraciame šich čitateľo, ktorí ždy nezištne pomohli zúfalým ľuďom. Každý den kúsok detského oblečenia, či hračôčku radi nesieme týmto skromným deťom.
