ajú hen, v obchode,“ povedala mladšia z nich. Najnovšie číslo však nemala. Vybrali sme sa hore dedinou. Pozeráme a pozeráme, ale na bráničkách tu nemajú zvončeky, zato nápis „Pozor zlý pes“, nájdeme podchvíľou. Vykrikovať, či je niekto doma, by bolo zbytočné, preto nazeráme do každého dvora. A už aj vidíme hneď dve „obete“. Mladší z mužov je na odchode, ale stihne nám povedať, že si kupuje každé jedno číslo, lenže v tomto dome nebýva. Starší si s nami zafilozofuje o reklame a propagácii a celkom úprimne sa poteší, keď mu jeden výtlačok darujeme. „Rád čítam, aspoň budem mať čo robiť,“ hovorí starček a aj sa posťažuje, že býva celkom sám. Chvíľu ešte popočúvame, ako ho kedysi vlk v ždanských horách naháňal, ale potom už musíme ísť splniť našu misiu. Zase samé bráničky bez zvončekov. Najhoršie sú tie, za ktoré nevidíme. Aj teraz stojíme pred jednou, lebo sme spoza nej začuli mužské hlasy. Nahlas sa pozdravíme a spýtame sa, či môžu otvoriť. Vyjde mladý muž. „Áno, MY si pravidelne kupujem, ale bývam v Žiari. Tu budem bývať, keď doprerábam dom,“ vysvetlil. Oproti v dome vidíme čosi nevídané. Na provizórnom lešení fučí s valčekom v ruke nie práve najmladšia žena, ktorá statočne zvláda maliarske umenie. Druhá ju práve prichádza vystriedať. „Nie sme odtiaľto, ale o vašich novinách sme už počuli,“ hovoria Bratislavčanky a rady príjmu jeden výtlačok. Veď nakoniec, MY sa predáva aj v Bratislave.
Z autobusu vystupuje hlúčik školopovinných detí. Pár z nich zájde do vedľajšej uličky a v tom sa ozve rana ako z dela. A o chvíľu ďalšia. „A to sa smie?,“ prekazíme ďalší pokus buchnutia petardou. „Dobrý deň,“ odzbroja nás s úsmevom a už ich niet. Ďalšia rana sa však neozve. Zastavujeme sa pri dome, ktorého dvor tieni obrovský orech. Gazda je vonku a podľa všetkého sme našli nášho výhercu. Jozef Gallo prináša noviny. Žiaľ, sú z minulého týždňa. Pre istotu sa ide dnu pozrieť ešte raz. Donesie ich vari pätoro. Najnovšie však chýbajú. Je nám to ľúto, lebo skutočne si kupuje každé číslo. „Asi si ho zobrala dcéra,“ zamýšľa sa. Nedá sa nič robiť, musíme ísť ďalej. Stihneme si podebatiť s treťou susedou, ktorá odoberá denníky, no na týždenník jej už z dôchodku neostáva, keď vidíme uja Jozefa, ako ide za nami s ďalšími novinami. Ani tentokrát to nie sú tie najnovšie... Mrzí nás to vari viac ako jeho.
Za cestou stojí pri bráničke ďalší, vyše deväťdesiatročný starček. Vypočuje nás a pre istotu sa ide opýtať syna, či má naše noviny. O chvíľu nám ich prinesie v plnej paráde. Naším druhým výhercom sa stal Augustín Búci, ktorý si noviny pravidelne kupuje v Hliníku v stánku, najmä kvôli športu. „Som fanúšik Dolnej Ždane, hráme tretiu ligu a zatiaľ sme na prvom mieste,“ hovorí hrdo. „Ale noviny si prečítam celé, zaujíma ma, čo sa v regióne deje.“ Chceme z neho vytiahnuť aj to, čo novinám chýba. „Myslím si, že si v nich každý niečo nájde, ja som spokojný.“ A dostávame sa k hlavnej otázke nášho minirozhovoru, a síce, čo urobí s päťstokorunáčkou. „Juj, to ste ma trochu zaskočili,“ tuho sa zamyslí... „Kúpim mame dar. Dnes má narodeniny, 84 rokov a v nedeľu meniny. Áno, kúpim jej dar,“ zdupľuje Augustín, ktorý sa do Ždane vrátil z Bratislavy pred tromi rokmi, aby pomohol svojim staručkým rodičom. Lúčime sa s ním s pocitom dobre vykonanej práce a vraciame sa dolu dedinou k nášmu zaparkovanému autu, keď len zrazu začujeme: „Našiel som ich!“ A naozaj. Jozef Gallo našiel aj najnovšie vydanie MY. Za to, že je náš verný čitateľ a že sme ho donútili prehádzať celý dom, sme mu sľúbili cenu útechy. Dostane od nás krásnu publikáciu o zimných olympijských hrách Turín 2006 a reklamné predmety. Na oplátku nám prezradí, že týždenník MY si kupuje najmä kvôli športu. „Ale prečítam všetko, inakšie noviny nekupujeme,“ dodáva a nakoniec je rád, že päťstovka aj tak skončila u jeho príbuzných. A potom, že svet je veľký...