Tu sa mu najlepšie tvorí a nádherné prírodné scenérie, ako aj historické zákutia Štiavnice, sú pre neho nevyčerpateľnou inšpiráciou. Aj preto niesla jeho posledná autorská výstava názov Banská Štiavnica - Schemnitz. Predstavil sa s ňou v štiavnickom Art Caffe, ako aj v Slovenskom kultúrnom inštitúte vo Viedni. Podieľa sa aj na organizovaní štiavnického plenéra mladých výtvarníkov z rôznych krajín. Mnohé výtvarné práce z jednotlivých ročníkov plenéra sú súčasťou starého domu, ktorý má históriu dlhšiu ako pol tisícročia.
„K tomuto domu mám zvláštny vzťah, pripomína mi mojich predkov a detstvo. Keby to tak nebolo, možno by som uvažoval o predaji. Je totiž mimoriadne náročné udržať takýto starý dom v dobrom stave. Stále na ňom treba niečo hasiť, hoci môj starý otec na ňom robil v 80. rokoch minulého storočia komplexnú rekonštrukciu,” hovorí Rastislav Mišík.
Rozľahlý dvojpodlažný dom patrí k najstarším stavbám Štiavnických Baní. Pôvodne v ňom sídlila továreň na výrobu pušného prachu, asi pred dvesto rokmi sa začal používať na bývanie. Dom leží trochu bokom od dediny a tak sa niektorí ľudia báli po zotmení okolo neho prechádzať. Mal dokonca povesť strašidelného domu, hoci Rastislav Mišík nikdy neprišiel na príčinu týchto obáv. „Bolo to asi dané odľahlosťou a veľkosťou domu. Aj ja som mal v čase dospievania problém sa s tým vyrovnať. V noci som sa strhával na každé buchnutie a zaškrípanie podlahy,” dodáva. Dnes tvrdí, že v dome určite nič záhadné nie je a spí sa mu tu nadmieru dobre. Naopak, starý dom podľa neho vyžaruje pozitívnu energiu jeho predkov. Ich portréty zdobia viaceré miestnosti domu.
Dom s tajnou izbou
Jednou zo zaujímavostí je tajná miestnosť, ktorá sa ukrýva medzi hrubými stenami. Za vojny tu rodina ukrývala Židov. Miestnosť je maličká, stiesnená, no dávala nádej v najhorších chvíľach. Rastislav Mišík ju chce zachovať naďalej. “Je súčasťou histórie domu, ako mnoho iných vecí,” tvrdí. Tých sa zbavuje nerád. Na starom fonografe si ešte púšťa platne Gejzu Dusíka, v murovanej peci dodnes pečú chlieb. „Mysleli sme si, že už nebude fungovať, ale prekvapila ma. Jeden zo susedov je pekár, preto som ho oslovil, či by neskúsil chlieb napiecť. Mal vynikajúcu chuť,” hovorí fotograf. Tá sa vraj nedá s dnešným chlebom z elektrických pecí vôbec porovnať.
V miestnostiach peklo,
na chodbách chladnička
Už dlhú dobu premýšľa Rastislav Mišík nad rekonštrukciou domu. Pôjde však o nákladnú záležitosť, ktorú bude musieť uskutočňovať postupne. Stavba je kultúrnou pamiatkou, takže bude nevyhnutné dodržiavať pokyny pamiatkárov. „Nad zateplením zvonka sme ani neuvažovali, lebo tento krok by mohol pamiatkový objekt znehodnotiť. Premýšľame však nad textilnou omietkou, ktorá sa dá aplikovať v interiéri a spĺňa aj požiadavky pamiatkárov,” hovorí Mišík. Priečky medzi múrmi miestností sú hrubé aj meter a pol a ak sa v miestnostiach kúri, dokážu do seba akumulovať teplo a udržať ho. Horšie je to v miestnostiach, kde sa nekúri. V izbách sú výkonné keramické kachle, ktoré hrejú výborne, na chodbách však dokáže byť v chladných mesiacoch poriadna zima. Kde sa kúri, vie byť doslova peklo, zatiaľ čo iné miestnosti pripomínajú chladničku. Začiatkom 20. storočia našťastie znížili stropy v niektorých izbách, takže sú teraz teplejšie. Napriek tomu uvažuje rodina nad centrálnym krbom, ktorý by dokázal udržať príjemné teplo v celom veľkom objekte. Okolo domu v súčasnosti vyrastá mohutný plot, ktorý má byť nielen bezpečnostnou poistkou v čase neprítomnosti majiteľov, ale má zabezpečiť aj intimitu prostredia. Je kópiou oplotenia pred bratislavským Grassalkovichovým palácom. Mišík dopĺňa, že dom si žije svojím vnútorným životom a rodina to necháva na prírodu. Svoje úkryty tu majú netopiere, kuny a mačky, ktoré z domu nikdy nikto nevyháňal.
S banským tajchom a štrúdľovkami v záhrade
Rovnako zaujímavá ako dom je aj záhrada a malý lesík, ktoré k nemu patria. Zrejme iba málo ľudí na Slovensku sa môže pochváliť tým, že v jeho záhrade stojí naozajstný banský tajch. Aj tomuto unikátnemu vodohospodárskemu systému môže byť Štiavnica vďačná, že sa v roku 1993 ocitla na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Tajchu v záhrade Mišíkovcov sa zvykne hovoriť aj malý tajch, alebo tajšok. Po zime sa v ňom sústredí asi meter vody, no teraz je prázdny. Rastislav Mišík si dal urobiť štúdiu, ako dostať do tajchu opäť vodu, ktorá by mala navyše samočistiace vlastnosti. „Môj otec sa v lete v tomto tajchu kúpal, v zime sa na ňom korčuľovali. Niečo podobné by som chcel dosiahnuť aj teraz. Umožnil by to systém čerpadiel a prívodných jarkov, pričom spodnú vodu by bolo možné filtrovať,” dodáva.
Štiavnické tajchy sú aj vo svetovom meradle čímsi osobitým. O budovaní umelých vodných nádrží sa začalo uvažovať na prelome 15. a 16. storočia, no k ich najväčšiemu rozmachu prišlo v prvej polovici 18. storočia. Spájajú sa predovšetkým s menami Mateja Kornela Hella a Samuela Mikovínyho. Pôvodný systém tvorilo okolo 60 nádrží, do dnešného dňa z nich zostala iba časť. Vytvorenie ojedinelého systému pre bane si vyžiadal nedostatok prírodných vodných zdrojov. Systém tajchov bol založený na zachytávaní dažďovej vody a snehu, ktoré boli cez zberné jarky akumulované do tajchov. „Štúdia ukázala, že podobne by mohol náš tajch pracovať aj dnes.”
Tajch však nie to jediné, čo má Rastislav Mišík na svojej záhrade rád. Je to aj stará odroda jablone, takzvaná štrúdľovka, ktorá už dnes rastie na Slovensku výnimočne. Jablká z nej však chutia v štrúdľach vynikajúco. Jabloň tu má napriek veku svoje miesto, rovnako ako lesík, v ktorom sa dajú zbierať pár metrov od domu dubáky.
Raj výtvarníkov
V prvých ročníkoch výtvarných plenérov slúžil dom ako stála základňa výtvarníkov z mnohých krajín. Zanechali tu po sebe mnoho obrazov, takže niektoré miestnosti pôsobia ako malá galéria. „Môj priateľ Miro Čársky napríklad istý čas obýval spodnú časť domu a tu tvoril. Mal k tomuto domu, ale aj okoliu zvláštny vzťah, podobne ako ďalší mladí výtvarníci. A ja som zas mal z toho dobrý pocit,” dodáva Rastislav Mišík. V blízkom období uvažuje aj nad zriadením malej vínnej pivnice v neďalekom kopci za domom. Zatiaľ mu ju nahrádza iba kovaná polička, kam vína kvalitných značiek ukladá.
Predmetov, ktoré akokoľvek súvisia s ich rodinou, sa zbavuje nerád. Jeho starý otec bol starožitníkom v čase, keď si ľudia mnohé staré veci ešte nevedeli vážiť. Po roku 1989 nastal boom starožitností a dom, v tom čase opustený, sa opakovane stal terčom zlodejov, ktorí brali, čo im prišlo pod ruku. Dnes našťastie dokážu Mišíkovci dom proti krádežiam zabezpečiť. Všetky staré veci tu majú svoje miesto a nestratia ho ani po tom, čo dom prejde rekonštrukciou.
