Som pravidelným čitateľom vášho regionálneho týždenníka, zvlášť ma zaujímajú články od Richarda Kafku, s ktorým som sa mal možnosť v lete aj osobne stretnúť.
Občas sa však stane, že aj tak fundovaný človek, ako je on, uvedie nepresnosť, ktorú by som chcel týmto článkom uviesť na správnu mieru. Tak tomu bolo aj v prípade článku: Pozoruhodnosti nášho regiónu – Súsošie svätej trojice v Novej Bani (príspevok v novinách č. 39), ktoré vytvoril Jozef Neuschl - Faragó. Autor nesprávne zaraďuje Jozefa Neuschla medzi rodákov Novej Bane, aj keď toto banské mesto mu z vďaky za spomínané dielo udelilo čestné občianstvo.
Jozef Neuschl - Faragó (21. 3. 1821 – 27. 3. 1895): sochár a maliar, sa narodil v Hodruši ako syn baníka Jozefa Neuschla a Márie, rodenej Mokrats. Skorá otcova smrť a zlé finančné pomery rodiny mu neumožnili ani úplné základné vzdelanie. Na druhej strane už od útlej mladosti udivoval svoje okolie rezbárskou šikovnosťou. Drobnými soškami a upomienkovými predmetmi, ktoré predával na jarmokoch a ponúkal po hostincoch v Banskej Štiavnici, pomáhal matke živiť svojich súrodencov. Z tohto detského obdobia jeho tvorby pochádza soška na obrázku, ktorú získalo Slovenské národné múzeum v Martine.
V Banskej Štiavnici sa ako 14 - ročný stretol s maliarom Alojzom Vávrom z Novej Bane, ktorý vidiac u chlapca umelecké vlohy, mu ponúkol miesto učňa vo svojej dielni, a tak mladý Neuschl prichádza v roku 1835 do Novej Bane. Tu sa podstatne rozšíril jeho vedomostný a životný obzor.
Po piatich rokoch odchádza z Novej Bane ako vyučený tovariš. Získaním určitých finančných prostriedkov oznámil matke, že chce pokračovať v štúdiách sochárstva vo Viedni. Ako tovariš sa vybral pešo na vandrovku; žiaľ, táto cesta sa mu nevydarila. Zbitého a olúpeného Neuschla sa ujal miestny farár Horecký v dedine za Nitrou, príbuzný maliara Vávru. Horecký sa obrátil na priateľov v Pešti, ktorí mu prisľúbili pomoc a poskytli mladému umelcovi aj finančnú podporu. A tak Neu- schl namiesto Viedne sa dostal do Pešti, kde naňho naliehali, aby si pomaďarčil meno, aby jeho práce boli lepšie predajné. Odvtedy sa prezentuje aj s maďarským prídavkom k menu Jozef Neuschl Faragó.
Tu sa dostáva do kontaktu s maďarským sochárom a maliarom Štefanom Ferencim, rodákom z Rimavskej Soboty. Táto spolupráca však nebola plodná, preto od neho odchádza a dostáva sa k maliarovi Markovi Casagrandovi, ktorý bol talianskeho pôvodu, a ktorý sa venoval sakrálnej maľbe a chrámovým obrazom. Tu konečne mohol uplatniť svoje maliarske schopnosti získané v Novej Bani. Popri ňom sa mohol zúčastniť na prácach na vnútornej výzdobe novopostavených katedrál v Egri a Ostrihome. V Casagrandovi nachádza úprimného človeka a dobrého učiteľa. V roku 1844 sa s ním rozchádza a odnáša si od neho veľmi uznanlivé osvedčenie.
V roku 1844 sa vracia do rodného kraja. Navštívil tiež Novú Baňu, kde sa dozvedel, že mesto chce na námestí postaviť Trojičný stĺp. Preto ponúkol svoje služby a podujal sa postaviť súsošie bez nároku na honorár, len za byt a stravu a uhradenie vecných výloh na materiálne zabezpečenie tohto pomerne nákladného diela. Súsošie dokončil v marci 1846. K jeho odhaleniu došlo na veľkolepej slávnosti 8. septembra 1847 banskobystrickým biskupom Jozefom Rudňanským. Po dokončení Trojičného stĺpu v Novej Bani mu mesto udelilo čestné občianstvo a poskytlo finančnú pomoc na študijný pobyt vo Viedni. Tu sa vzdelával najmä v anatómii a neskôr pracoval v Mníchove u sochára Schwanthallera. V Mníchove sa aj oženil. Vypuknutie revolúcie v roku 1848 ho priviedlo opäť do Pešti, kde sa revolúcie aj aktívne zúčastnil na strane Uhorska. Po jej potlačení upadol do nemilosti Viedne. Preto sa vrátil na Slovensko, kde pracoval na drobnejších kamenárskych prácach cirkevného charakteru v Dobšinej, Spišskej Novej Vsi, Krompachoch a inde. V podstate živoriac bez nádejí na väčšie objednávky.
V roku 1854 sa natrvalo usadil v Levoči. Z tohto obdobia sú známe portrétne kresby príslušníkov tamojšej mestskej honorácie. Jeho charakterizačná schopnosť, zmysel pre krásu a cit pre materiálové odlíšenie, ho zaraďujú na čelo dobovej meštiackej portrétovej kresby na Slovensku. Nedostatok objednávok sochárskych prác ho napokon priviedlo medzi miestnych učiteľov kreslenia. Takto získava stabilné zamestnanie. Levočské školy – najmä lýceum, v polovici 19. storočia sa vyznačovali čulým slovenským národným duchom, do ktorého sa zapojil aj Neuschl. To však skomplikovalo celý jeho ďalší život. Paradoxom bolo, že pre účasť v revolúcii 1848 ho odsudzovala Viedeň a pre príklon k slovenskému národnému cíteniu ho zavrhla Pešť. Darmo sa zúčastňoval na súťažiach, konkurzoch, jeho návrhy neboli realizované. Situácia sa trochu zmenila, keď sa konečne presadil návrhom Pamätníka revolúcie 1848. Pomník bol určený pre Branisko, no pre jeho ťažkú prístupnosť, a tým aj zníženú návštevnosť, ho nakoniec umiestnili na námestí v Levoči. V roku 1919 bolo však toto jeho významné dielo odstránené. Zmenšený kovový model sa však zachoval a môžeme ho vidieť vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach. V Levoči sa Neuschl podieľal aj na reštaurovaní kostola sv. Jakuba.
Napriek nespornému talentu a príslovečnej usilovnosti prežíval starobu v ťažkých hmotných podmienkach. Preto v roku 1881 ako 60 - ročný uvažuje o vysťahovaní do Ameriky. Od roku 1889 žil len z malej občasnej podpory, ktorú mu poskytovalo mesto Levoča. Tu v ústraní a doslova v nevýslovnej biede 27. marca 1895 ako 74 - ročný zomiera. Jozef Neuschl Faragó sa zaraďuje k popredným sochárom 19. storočia na Slovensku.
