Článok pokračuje pod video reklamou
Ján Marcinek: Nikdy som nebol stotožnený s komunistickým totalitným režimom. Môjho otca dokonca prenasledovali. S optimizmom som vnímal udalosti, ktoré sa odhrávali na Slovensku a v Čechách po novembri ´89. No veľmi rýchlo som sa „zobudil” a zistil som, že nás nič dobré nečaká. K moci sa dostali ľudia, ktorí bažili len po moci a peniazoch. Veľmi rýchlo sa vytvorila skupina bohatých, no, žiaľ, aj chudobných. Nežnú revolúciu preto vôbec nepovažujem za prínosnú pre život obyčajných ľudí, skôr naopak. Priniesla len väčšie spoločenské a ekonomické rozdiely. Nikdy som nebol v žiadnej politickej strane. Komunistické zriadenie neprinášalo veľa dobrého, no ani mnohými ospevovaná demokracia nám nepomohla. Aj preto 17. november nie je pre mňa sviatkom.
Peter Kutiš: Pre Slovákov sú novembrové udalosti z roku 1989 určite významným medzníkom. Zmenil sa politický systém, začalo sa nové obdobie. Samozrejme, dúfali sme, že sa veci zmenia len k lepšiemu. No celkom tak to nebolo. Zmeny priniesli nielen klady, ale aj zápory. Mal som v tom období asi dvadsať rokov a pozitívne som vnímal, že môžem slobodne cestovať, hľadať si prácu v zahraničí. Aj ja som to skúšal napríklad v Anglicku či Taliansku. Na druhej strane si myslím, že naši ľudia by mali spoznávať aj krajinu, v ktorej žijú. Slovensko je nádherné a niektorí o ňom vedia veľmi málo. Radšej na dovolenku cestujú za hranice. Pokojná revolúcia na sklonku osemdesiatych rokov priniesla asi 65 percent pozitívnych vecí, ostatné sú negatívne. Je to hlavne oblasť zdravotníctva a školstva, kam prúdi málo prostriedkov. Ľudia vo veľkej politike zabúdajú na tých, ktorí slušne a poctivo pracujú. Ale podotýkam, že ani v zahraničí, kde som nejaký čas pobudol, to nie je ideálne. I tam sú problémy. Dodnes nemám rodinu, pretože nie je jednoduché ju zabezpečiť po materiálnej stránke. Ale stále verím, že sa situácia zlepší.
Brigita Haládeková: Viem, že väčšina dôchodcov u nás sa sťažuje na súčasnú situáciu, mnohí hovoria, ako dobre bolo za bývalého režimu. Ja s nimi nesúhlasím. Myslím si, že sa máme dobre. Po 17. novembri sme získali slobodu, môžeme cestovať do zahraničia, mladí majú možnosť výberu viacerých škôl, napríklad aj súkromných. To kedysi nebolo. Neraz sme sa s manželom obávali, aby sa naše deti dostali do škôl, i keď sa dobre učili. Nežnú revolúciu som prijala určite s nadšením. Teším sa, že 17. november je štátny sviatok, pretože tomuto dňu takýto titul plným právom prináleží.
Mária Maruniaková: Ťažko sa odpovedá na otázku, čo priniesol november 1989. Boli to pozitíva, ale aj negatíva. Všetci sme sa tešili z uvoľnenia atmosféry, vychutnávali sme si slobodu, nemuseli sme sa báť, čo povieme. Na druhej strane postupne sa na povrch vyplavili problémy v podobe sociálnych neistôt, napríklad nezamestnanosť postupne stúpala. Vidím to aj vo svojej rodine. Manžel pracuje v zahraničí, pretože u nás si robotu nenašiel, navyše je tam lepšie zaplatený, ako na Slovensku. Na samotné zlomové udalosti spred sedemnástich rokov si však spomínam celkom príjemne. Boli to vzrušujúce chvíle, prežívali sme ich predovšetkým pred televíznou obrazovkou. Na námestia, či rôzne mítingy som nechodila.
Pavol Bujda: Mnohí, predovšetkým však mladí ľudia, vnímajú 17. november ako deň, kedy majú voľno, nemusia ísť do práce, či zamestnania. Neuvedomujú si jeho veľký historický význam. Bol to čas dôležitej zmeny. Mal som vtedy len dvanásť rokov, bol som ako všetky ostatné deti pionierom, mnohé som úplne nechápal. Viem však, že 17. november priniesol ľudom nové možnosti v oblasti slobody prejavu, cestovania, či vzdelávania. Dobrého bolo určite viac ako zlého. Bol to míľnik nielen pre Čechov a Slovákov, ale pre celú Európu. Myslím si, že mnohí mladí ľudia dnes ani netušia, prečo sa študenti stretli 17. novembra 1989 v Prahe. Oslavovali svoj Deň študenstva a zároveň vyjadrili nesúhlas s vtedajšími praktikami totalitného režimu.
Vlasta Balážová: Naozaj neviem, či sa máme lepšie ako pred novembrom 1989. Vtedy mal napríklad každý zabezpečenú prácu, a to bola cenná devíza, aby človek mohol slušne žiť. Dnes sú väčšie sociálne rozdiely, nie všetci sa majú dobre. Na druhej strane máme väčšiu slobodu. Pamätám si, že sme všetky tie udalosti sledovali pred televíznou obrazovkou doslova s otvorenými ústami. Prekvapilo nás to. Žili sme v dobe, ktorá ponúkala jeden smer, líniu, rovnaké názory. A odrazu sa objavilo niečo nové, úplne iné. Boli sme určite ohromení a prežívali sme všetko veľmi emocionálne, i keď sme osobne nechodili na žiadne mítingy.
