predpoludním, nikoho sme nemohli „objaviť“. Len zúrivý brechot štvornohých strážcov napovedal, že ide o obývané domy. Pokračovali sme ďalej, až sme sa dostali do takzvanej starej ulice. Od domu napravo nás odohnal voľne pobehujúci psík, ktorému na ostrý štekot vďačne odpovedal strážca z domu naľavo. Keďže ten bol priviazaný na reťazi, rozhodli sme sa skúsiť šťastie práve tam. Avšak skôr, ako sme objavili zvonček, vyšla z domu domáca, očividne vychystaná na odchod. Nedôverčivo po nás kukla a už už nás chcela poslať kade ľahšie. Ako nám vzápätí vysvetlila, myslela si, že sme nejakí podomoví obchodníci. Naše novinky mala a číta ich pravidelne celé roky. Dokonca jej mamička (už nie je nažive) ich mávala predplatené. „Kúpila som si ich v pondelok od kolportérky pri žiarskej nemocnici,“ hovorí šťastná výherkyňa Mária Vincentová. „Inak si ich kupujem u nás, v potravinách. Ale už musím bežať, lebo mi ujde autobus do Žiaru,“ chce ukončiť rozhovor. Až keď jej sľúbime, že v najhoršom ju do mesta odvezieme, je ochotná pokračovať v začatom rozhovore. Z neho sa tiež dozvieme, prečo sa tak výhre potešila. „Som už šesť rokov nezamestnaná, celé roky sme s manželom žili len z podpory,“ popisuje neľahkú situáciu Mária, matka troch už dávno dospelých detí a stará matka piatich vnúčat. „Pracovala som v kravíne ako dojička, potom v lese... V Kosoríne bývam od roku 1984 a odvtedy si regionálny týždenník pravidelne kupujem.“
Pri lepšom prezretí si našej vernej čitateľky zbadáme, že na ľavom oku má už hojacu sa podliatinu. „Mám cukrovku, z nej som dostala šedý zákal. Lekárka povedala, že sa to musí operovať, lebo mi môže v oku prasknúť cievka a mohla by som oslepnúť. Tak som sa dala na to,“ vysvetľuje. „Operovali ma v Bystrici, akurát v sobotu som sa vrátila. Mám to také čerstvé, ešte žlté od injekcie. Dnes som mala príšerné bolesti. Asi od tohto prudkého slniečka.“ Na otázku, prečo si nedá tmavé okuliare, otvorene povedala, že žiadne nemá. „Ale dnes si ich kúpim a z toho, čo zvýši, nakúpim vnúčatkám do mikulášskych balíčkov,“ prezradila skôr, ako sme sa jej spýtali na použitie výhry. „Veľkú radosť ste mi urobili. Akurát minule sme sa s dcérou rozprávali, že keby ste tak u nej zazvonili... Býva v Žiari. A vy zazvoníte u mňa!,“ neveriacky pokrúti hlavou. A prečo si MY Noviny Žiarskej kotliny týždeň čo týždeň kupuje? „Najradšej mám príbehy zo života a tiež si rada prečítam obecné spravodajstvá. Ale ako prvé si pozriem narodené bábätká. Také sú krásne,“ dodáva s tým, že jediné, čo by v našich novinách uvítala, sú osemsmerovky. Nuž, uvidíme, čo sa dá robiť...