starým oblečením, uverili sme, že to naozaj myslí smrteľne vážne. Imidž zúboženého muža mu pridával čerstvý škrabanec na nose, vraj od krsniatka. Na hlavu si priložil vetrom ošľahanú a slnkom vybielenú šiltovku, na nohy obul požičané tenisky, v rukách mu nechýbala stará igelitka, ktorá je akýmsi poznávacím znamením bezdomovcov. Aby nemusel ani ústa otvoriť, na červenkastý lístok napísal srdcervúcu prosbu o príspevok na operáciu oka jeho dcérky (žiadnu nemá, aspoň o tom nevie). Ešte sme rýchlo zohnali škatuľku na milodary a dobrodružstvo sa mohlo začať.
Čas 13.50 hod. Marián si sadá na kovovú rúrku neďaleko vchodu do marketu. Pred seba položí škatuľku, aj písomnú prosbu. Svoj inak živý pohľad zmení na tupý a beznádejne hľadí doblba. Od prvých sekúnd je nám ho ľúto. Chudáčisko, takto dobrovoľne mrzne... Prvé minúty sa nič nedeje. Ľudí je poriedko a aj tí, čo ho zbadali, radšej pridali do kroku. V tom takmer umrieme od ľaku. Náš žobráčisko vyloví z vrecka imidžový mobil a zúfalo sa snaží zistiť, ako sa vypína. Trvá to takmer dve minúty. Našťastie si nikto nič nevšimol. Asi po desiatich minútach, kedy okolo nášho žobráka prešlo už takmer štyridsať ľudí, zazrieme pani, ktorá najprv prešla okolo, ale potom sa vrátila. Čosi sa ho opýtala a následne hodila do škatuľky mincu. O dva metre ďalej sme ju odchytili s otázkou PREČO? „Opýtala som sa ho, či potrebuje peniaze na operáciu dcérky a keď povedal áno, tak som mu dala tie, čo som mala v nákupnom košíku,“ hovorí pani Anna. „Viem pochopiť starosti rodičov s chorými deťmi. Moja dcérka ako desaťročná ochorela na cukrovku.... Ale ja vás poznám,“ svitlo jej. „Aj keď je to fingované, viem, že takto získané peniaze použijete na dobrú vec,“ neľutuje ani na sekundu svoje gesto a popraje nám v našom ťažení veľa zdaru.
Ľudí pribúda, z Mariána sa stáva atrakcia číslo jeden. Z predajne dokonca vykukne upozornený ochrankár, ale keď sa na vlastné oči presvedčí, že tam len neškodne sedí, nechá ho na pokoji. Medzitým mu do škatuľky pribudla papierová dvadsaťkorunáčka. Jej majiteľka, ako sa zjavila, tak zmizla. V dave sme ju nestihli zaregistrovať. Okolo prechádzajú tri rómske deti. Zastavia sa, prečítajú prosbu a so slovami „ak nám vydajú, ešte sa vrátime“, hodia do škatuľky malú mincu. Onedlho sa vracajú a svoj sľub plnia. Sárika, Džesika a Števko si nekúpili cukríky, ale radšej prispeli na operáciu neznámeho dievčatka. „Bolo nám ho ľúto,“ povedali prosto. No niečo úžasné! Objavili sme cit a súcit tam, kde by ho nik nehľadal.
Ale čo sa to deje? Pri našom žobrákovi sa ocitol psík, ktorého tam priviazala majiteľka, kým si išla nakúpiť. Sloboda zvierat by jej za to asi klepla po prstoch, ale smutný psí pohľad staršieho kokeršpaniela fantasticky dotvoril obraz biedy. Pri Mariánovi sa zastaví ďalšia pani, ktorá skôr, ako prispeje, vyťahuje z neho podrobnosti o operácii dcérky, dokonca ju zaujíma, kde ju budú operovať. Keď zadrmolí, že v Rakúsku, radšej utečieme, aby sme smiechom neprekazili celý projekt. O chvíľu sa všetko zopakuje. V škatuľke pribúdajú korunky, pozoruhodné je, že peniaze prihodia väčšinou rómski spoluobčania. Tak spraví aj Renáta Marková, ktorá si vyšla na prechádzku so sestrinym dieťatkom. „Videla som, že tam sedí mladý človek a bola som zvedavá, čo tam robí. Prečítala som si, čo je napísané na lístku a keďže išlo o operáciu oka jeho dcérky, tak som prispela,“ vysvetlila svoje gesto jedna z posledných darkýň.
Šesťdesiat minút uplynulo. Za ten čas prešlo okolo Mariána takmer štyristo ľudí. Väčšina z nich ho ignorovala, ďalší naňho hľadeli ako na „personu non grata“. Len zlomok zareagoval vhodením mincí. Tým to život mnohonásobne vráti. A výsledok? Za hodinu vyzbieral rovných sedemdesiat korún v čistom. Toľko nezarobí ani kvalifikovaný robotník, ktorý sa musí vo svojej práci skutočne obracať. Mariánovi síce skoro primrzol zadok o kovovú rúrku, ale do redakcie sa vrátil oddýchnutý s parádnym zárobkom. A nám neostáva nič iné, len konštatovať, že žobráctvo je naozaj výnosné zamestnanie.
