Nepostavil som sa na javisko, ale pred obchodný dom. Diváci nesedeli v pohodlných kreslách, náhlili sa za nákupmi. Napriek tomu si ma mnohí všimli. Žobrák, za akého som sa prezliekol, totiž vždy púta pozornosť. Niektorí sa na mňa pozreli so súcitom, pričom asi desiati ho vyjadrili aj darovaním pár drobných mincí. Dosť pohľadov však bolo pohŕdavých, viacerí odo mňa radšej odvrátili oči.
Nečudujem sa im. Možno zažili so žobrákmi nepríjemnú skúsenosť, alebo o podvodníkoch, ktorí sa na žobrákov len hrali, sa dozvedeli z médií. Prosíkanie o peniaze sa totiž stalo pre niektorých doslova biznisom. Aj mne sa podarilo za hodinku slušne „zarobiť“ za klamstvo. Preto obdivujem ľudí, ktorí sa ku mne sklonili a ešte sa aj spýtali, čo je „mojej dcérke“, zaujímali sa o jej osud. Cítil som sa nepríjemne, keď som si musel vymýšľať, no rola herca si to v tej chvíli vyžadovala. Ospravedlňujem sa im za to a zároveň im vyjadrujem obdiv. Veď všade okolo nás je veľa podvodníkov a klamárov a oni stále veria v ľudské dobro a ochotne pomôžu.
Snažil som sa vžiť do pocitov skutočných žobrákov, ktorí naozaj nemajú z čoho žiť a sú odkazaní len na milodary iných. Hanbia sa, keď sa niekde postavia a pýtajú si od okoloidúcich peniaze? Alebo to už berú ako rutinu, bežnú súčasť svojho každodenného života? Ja som sa hanbil určite. Neraz som sa na ľudí ani nedokázal pozrieť. Nikoho som sám neoslovil, neotravoval som ich. Keď sa mi však sami prihovorili, ochotne som im odpovedal. Dve dievčatká mi dali korunu. No pred vstupom do obchodu sa zastavili. „Ujo, ideme si niečo kupiť. Keď nám vydajú drobné, dáme vám ich.“ Potešilo ma to, pretože som si uvedomil, že mi skutočne chcú pomôcť. Svoje slovo dodržali.
Úsmev na tvári mi vylúdila aj pani, ktorá sa chvíľu zaujímala o zdravotný stav „mojej dcérky“. Do škatuľky vhodila pár mincí a s milým úsmevom ma upozornila, že na letáčiku mám pravopisnú chybu, ktorú som, samozrejme, urobil úmyselne. „V slove ´dobrý ľudia´ sa nepíše ypsilon.“ Neostávalo mi iné, len sa usmiať a rozmýšľať, či to náhodou nebola učiteľka slovenčiny. Podobne som chcel charakterizovať aj ostatných, ktorí mi pomohli. No ako žobráka ma zaujímalo len jediné – boli štedrí!
Nikdy nevieme, v akej životnej situácii sa raz ocitneme. No určite si asi nikto neželá skončiť ako žobrák. Ja rozhodne nie! Skúsenosť, ktorú som podstúpil, bola dostatočná na to, aby som zistil, že skutoční žobráci, to v živote ľahké nemajú.
